Žili kedysi dávno myš a vrabec a priatelili sa už celých tridsať rokov: ak daktorý čo našiel, vždy sa rozdelili. Raz našiel vrabec makové zrno.
“Čo tu deliť?” pomyslel si. “Zobnem raz, a je po ňom.”
Zjedol zrno sám.
Dozvedela sa to myš – a bolo po priateľstve. – Ideme sa biť, vrabec zlodejský, – kričala, – biť nie na život, ale na smrť! Zvolaj si všetkých vtákov a ja si zvolám všetky zvery.
Neprešiel deň, a na čistine sa už zhromaždilo zvieracie vojsko. Zhromaždilo sa i vojsko vtáčie. Strhol sa krutý boj a obe strany mali veľa padlých.
Zvierací národ je veľmi silný! Capne labou, a vták hneď vypustí dušu. Lenže ani vtáci sa ľahko nedajú, udierajú zhora. Neraz by zver už-už vtáka prihlušil, ale vták sa práve vtedy vznesie do výšky. Môžeš za ním hľadieť, koľko chceš!
V tom boji ranili orla. Chcel sa vyšvihnúť hore, ale nemal síl. Horko-ťažko vyletel na vysokú sosnu. Vyletel a sadol si na samý vrchovec.
Bitka sa skončila. Zvery sa porozbiehali po svojich brlohoch a dierach. Vtáci sa rozleteli po hniezdach. A orol sedí na sosne, dobitý, zranený, a húta, ako by si prinavrátil predošlú silu.
Tu ide pomimo poľovník. Celý deň chodil po hore, a nič neulovil.
“Darmo je,” myslí si, “prichodí mi vrátiť sa domov s prázdnymi rukami.”
A tu zazrie na strome orla. Podíde bližšie a už dvíha pušku.
“Čo už aký, ale predsa úlovok,” myslí si.
Zdvihol pušku, namieril, a vtom sa mu orol prihovoril ľudským hlasom:
– Nezabíjaj ma, dobrý človek! Zabiješ, a málo osohu budeš mať. Radšej ma vezmi živého a chovaj tri roky, tri mesiace a tri dni. Keď sa mi zahoja krídla a vráti sa mi predošlá sila, dobre sa ti odslúžim.
“Akože sa mi ty môžeš odslúžiť?” húta poľovník a znovu dvíha pušku.
Ale ranený orol zas len prosí:
– Nezabíjaj ma, dobrý človek! Ešte ti môžem byť na dobrej pomoci.
Neverí poľovník orlovi a tretí raz naň zamieri.
– Nezabíjaj ma, dobrý človek, ale ma vezmi k sebe, opatri ma a vylieč. Nič zlého som ti nespravil a za dobré sa ti dobrým odmením.
Ulútilo sa poľovníkovi orla, i vzal ho domov.
– No, dobrý človek, – vraví mu orol, – celý deň si chodil, a nič si nevychodil. Vezmi si svoj ostrý nôž a choď na čistinu. Bojovali sme tam so všelijakými zverinami a veľa sme ich pobili. Nájdeš nemalú korisť.
Išiel poľovník na čistinu a tam zveriny, koľko len chceš. Líšok a kún bez počtu.
Naostril si nôž, pozdieral kožky, zaviezol do mesta a dobre popredal. Za peniaze kúpil toľko obilia, že ho bolo za tri vrchovaté sudy. Postačí na tri roky.
Prešiel prvý rok – vyprázdnil sa prvý sud. I káže orol poľovníkovi, aby ho zaniesol na to isté miesto, kde rastie tá vysoká sosna.
Poľovník osedlal koňa a zaniesol orla na to miesto.
Vzniesol sa orol až nad oblaky, spustil sa z výšky a udrel hrudou do stromu. Strom sa rozštiepil na dvoje.
– No, poľovník, – vraví orol, – nepozbieral som sa ešte so silami. Chovaj ma i druhý rok.
Uteká deň za dňom, týždeň za týždňom. Minul sa druhý rok a vyprázdnil sa druhý sud. Poznove zaniesol poľovník orla do hory k vysokej sosne.
Vyšvihol sa orol nad temné mračná, rozletel sa z výšky a udrel hrudou do stromu. Strom sa rozštiepil na štvoro.
– Darmo je, dobrý človek, budeš ma musieť ešte rôčik chovať. Nepozbieral som svoju predošlú silu.
A tak prešli tri roky, tri mesiace a tri dni. Všetky tri sudy sa už vyprázdnili.
Tu rečie orol poľovníkovi:
– Zanes ma do hory k vysokej sosne.
Počúvol poľovník, zaniesol orla do hory.
Vyšvihol sa orol ešte vyššie ako predtým a udrel ani strašný víchor do najvyššej sosny, že sa rozdrobila na márne triesky odvrchu až dospodku. Hora naokolo sa len zapotácala.
– Ďakujem ti, dobrý človek! Teraz už mám svoju predošlú silu. Pusť koňa domov a sadni si mi na chrbát.
Poľovník sadol orlovi na chrbát a orol letel k belasému moru a vzniesol sa vysoko-prevysoko.
– Nože pozri na belasé more, – rečie orol. – Aké je veľké?
– Ako koleso, – odpovedal poľovník.
Tu orol potriasol krídlami a zhodil poľovníka dolu. Dal mu zakúsiť smrteľný strach, ale chytil ho skôr, ako by bol spadol do vody.
Chytil ho a zdvihol sa s ním ešte vyššie.
– Nože pozri teraz na belasé more: aké je veľké?
– Ako slepačie vajce, – odpovedal poľovník.
Orol potriasol krídlami a poznove zhodil poľovníka dolu. Nad samou vodou ho chytil a zdvihol sa s ním ešte vyššie.
– No a pozri teraz na belasé more: aké je veľké?
– Ako makové zrnko.
Tretí raz potriasol orol krídlami a zhodil poľovníka spod samého neba, ale zas mu len nedal spadnúť do vody, schytil ho na krídla a spytuje sa:
– No, dobrý človek, vieš už, aký je smrteľný strach?
– Viem, – vraví poľovník. – Už som myslel, že je tu môj koniec.
– No, i ja som tak myslel, keď si na mňa puškou mieril. Ale teraz sme sa už za zlé porátali. Ideme sa rátať za dobré.
A leteli na breh.
Leteli, leteli, nevedno či blízko, či ďaleko, a tu vidia: prostred poľa stojí medený stĺp a svieti ako plameň.
Zleteli dolu.
– Nože prečítaj, – vraví orol, – čo je napísané na tom stĺpe.
Poľovník prečítal: “Za týmto stĺpom je medené mesto, dvadsaťpät vierst dlhé a práve toľko široké.”
– Choď do toho medeného mesta, – vraví mu orol. – Tam býva moja najstaršia sestra. Pokloň sa jej a pýtaj si medenú truhličku s medenými kľúčikmi. Inšie nič nevezmi, ani striebro, ani zlato, ani drahé kamene.
Išiel poľovník do medeného mesta, rovno k cárovnej, sestre orlovej.
– Dobrý deň, cárovná! Nesiem ti pozdrav od tvojho brata.
– A skadeže ty poznáš môjho brata?
– Tak a tak… opatroval som ho, chorého, raneného, celé tri roky, tri mesiace a tri dni.
– Ďakujem ti, dobrý človek. Tu máš striebro, zlato, drahé kamene. Naber si, koľko ti je vôla.
Ale poľovník nič neberie, len si pýta medenú truhličku s medenými klúčikmi.
– Nie, nie, holúbok. To nie je pre teba. Moja truhlička je príliš vzácna.
– Nuž keď je vzácna, tak nechcem nič.
Poklonil sa poľovník, vyšiel za bránu mesta a všetko vyrozprával orlovi.
Orol sa nahneval, schytil poľovníka na krídla a leteli ďalej. Letia, až tak povetrie zuní.
– Nože pozri, dobrý človek, čo sa robí za nami a čo pred nami?
Poobzeral sa poľovník a vraví:
– Za nami oheň blčí a pred nami kvety kvitnú.
– To horí medené mesto a kvety kvitnú v striebornom.
Spustil sa orol prostred poľa pri striebornom stĺpe a káže poľovníkovi prečítať nápis. Poľovník prečítal: “Za týmto stĺpom je strieborné mesto, päťdesiat vierst dlhé a práve toľko široké.”
– Tu býva moja stredná sestra, – vraví orol. – Pýtaj si od nej striebornú truhličku so striebornými klúčikmi.
Išiel poľovník do mesta – rovno k cárovnej, sestre orlovej. Vyrozprával jej, ako u neho za tri roky, tri mesiace a tri dni žil jej brat, slabý, ranený, ako ho on opatroval, choval a napájal, silu mu prinavracal. I prosil si za to od nej striebornú truhličku a strieborné kľúčiky.
– Nie, – vraví cárovná, – priveľa pýtaš, zaškodilo by ti. Naber si striebra, zlata a drahých kameňov, koľko ti len duša žiada, ale moja truhlička je príliš vzácna.
Odišiel poľovník zo strieborného mesta a vyrozprával orlovi, čo a ako.
Nahneval sa orol, schytil poľovníka na široké krídla a leteli preč.
A zasa letia popod samé nebo.
– Nože pozri, dobrý človek, čo je za nami a čo pred nami.
– Za nami oheň blčí a pred nami kvety kvitnú.
– To horí strieborné mesto a kvety kvitnú v zlatom.
Zosadol orol prostred poľa pri zlatom stĺpe a káže poľovníkovi prečítať nápis.
Poľovník prečítal: “Za týmto stĺpom je zlaté mesto, sto vierst široké a práve toľko dlhé.”
– Choď do zlatého mesta, – vraví orol. – Býva v ňom moja najmladšia sestra. Pýtaj si od nej zlatú truhličku so zlatými kľúčikmi.
Išiel poľovník rovno k cárovnej, sestre orlovej. Rozpovedal jej, ako to všetko bolo, a pýtal si zlatú truhličku so zlatými klúčikmi.
Cárovná ho vypočula, zamyslela sa, hlavou pokrútila.
– Vzácna mi je tá truhlička, – rečie napokon, – ale brat mi je ešte vzácnejší.
A doniesla poľovníkovi zlatú truhličku so zlatými kľúčikmi. Poľovník prijal vzácny dar, poklonil sa cárovnej a vyšiel z mesta.
Keď orol videl, že sa jeho priateľ nevracia s prázdnymi rukami, povedal mu:
– No, bratku, teraz už choď domov. Ale hľaďže, neotváraj truhličku, kým nevkročíš do svojho dvora.
Ako to povedal, hneď uletel.
Ide si poľovník domov. Nevedno, či šiel dlho, či nedlho, až prišiel k belasému moru. Zažiadalo sa mu oddýchnuť. Sadol si na breh, na žltý piesok, a truhličku postavil vedľa seba. Hľadel na ňu, hľadel – a veruže nevydržal, odomkol ju. Len čo ju otvoril, kde sa vzal, tam sa vzal, stál pred ním zlatý palác, vyzdobený čo najvýmyselnejšie. A v ňom sluhov bez počtu: – Sme vám k službám. Čo rozkážete?
Poľovník sa najedol, napil a ľahol si spať.
Svitlo ráno. Poľovníkovi treba ísť ďalej. Treba, lenže ako? Ako spratať palác naspäť do truhličky? Hútal on, hútal, ale veru nič nevyhútal. Sadol si na breh a veľmi sa rozžialil. Odrazu vidí, že z vody vystupuje človek: brada po pás, vlasy po päty. Zastal na vode a vraví:
– Čo si sa tak rozžialil, dobrý človek?
– Akože nemám žialiť? – odpovedá poľovník. – Neviem, ako spratať veľký palác do malej truhličky.
– Čo len to! Ja ti pomôžem spratať palác do truhličky, ale ty mi za to daj, o čom doma nevieš.
Zamyslel sa poľovník: “Očomže ja doma neviem? Viem vari o všetkom.”
I povedal: – Pomôž mi spratať palác do truhličky, a ja ti teda dám, o čom doma neviem.
Ledva to dopovedal, už zlatý palác zmizol, akoby tu nikdy nebol býval. Poľovník stojí na brehu samučičký-sám a pri ňom zlatá truhlička so zlatými kľúčikmi.
Vzal on svoju truhličku a pustil sa ďalej. Nevedno, či šiel dlho, či nedlho, až naostatok prišiel do rodného kraja. Vošiel do svojej chalupy, a tu mu žena nesie na rukách synčeka, čo sa narodil, kým on bol preč.
“Nuž to je ono, o čom som doma nevedel,” vhuplo poľovníkovi do hlavy. Veľmi sa zarmútil a zaplakal horkými slzami.
– Čo ti je, muž môj? – spytuje sa žena. – Prečože slzy prelievaš?
– To od radosti, – vyhovoril sa.
Neodvážil sa jej povedať, že skôr či neskôr budú musieť syna dať, ani sám nevie komu.
Potom vyšiel na dvor, otvoril zlatú truhličku, a tu pred ním vyrástol veľký palác, utešene vyzdobený. A v ňom služobníctva bez počtu. Rozkvitli sady, zazurčali potôčiky. V sadoch vtáci spievajú, v potôčikoch ryby špliechajú.
I nažíval si tu so ženou a synom v láske a hojnosti.
Prešlo desať rokov aj ešte dačo navyše.
Rastie poľovníkov synček ani cesto v koryte, – nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. I narástol na veľkého, múdreho a pekného mládenca.
Raz sa jeho otec prechádzal po sade, až prišiel k rieke.
Ako k nej prišiel, vynoril sa z vody ten istý starý človek: brada po pás, vlasy po päty. Zastal na vode a vraví:
– Čože si ty za chlapa? Chytro sľubovať, chytro zabúdať? Nože sa rozpamätaj, čo si mi dlžný.
Vrátil sa poľovník domov zamračený ako tá čierna noc a vraví žene:
– Čo ako radi máme nášho Ivanuška, musíme ho dať. Už nás to neminie.
Vzal syna za ruku, vyviedol ho do poľa a nechal samého.
Poobzeral sa Ivanuško dookola, zazrel chodník, i pustil sa po ňom, ved ho už len dakde dovedie. A chodník ho doviedol do hustej hory. Pustá a prázdna bola hora, nikde ani človiečika. Iba chalúpka osamelá, s jediným oblôčikom a vysokým prahom, vrtí sa na kuracej nôžke.
– Chalúpka, chalúpka, – vraví Ivan, – zastaň si k hore zadkom a ku mne predkom.
Počúvla chalúpka a zvrtla sa, ako povedal: k hore zadkom a k nemu predkom.
Vyskočil Ivanuško na vysoký prah a otvoril vŕzgajúce dvere.
V izbičke sedí baba-jaga, kostlivá noha. Sedí na lavici v zajačej bundičke. Pozrie na Ivanuška a rečie:
– Vitaj, pekný mládenec. Čo ťa ku mne priviedlo? Robotu hľadáš, a či pred ňou utekáš?
– Ech, stará mati! Najprv ma napoj, nachovaj, a potom sa vypytuj!
Ona ho napojila, nachovala a Ivanuško jej rozpovedal o sebe, čo a ako.
– Ej, nedobre je to, nedobre, pekný mládenec, – vraví mu baba-jaga. – Otec ťa sľúbil morskému cárovi. A morský cár sa už veľmi hnevá, že si k nemu dosial neprišiel. Sťastie, že si sa cestou stavil u mňa, inak by bolo po tebe. A teraz počúvaj moju radu. Choď ty len ďalej po tom chodníku, čo ťa doviedol ku mne, choď cez hory a doliny, cez príkre strminy. Naostatok zazrieš dvoje vrát. Jedny vráta budú vľavo a druhé vpravo. Nechoď do tých, čo sú zavreté na závoru, ale choď do tých, čo sú zamknuté na zámku. Tri razy na ne zaklop a samy sa ti otvoria. Za vrátami je sad-vinohrad, v tom sade smaragdové jazero a v tom jazere sa bude kúpať dvanásť sestier. Premenené na sivé kačičky budú sa tam špľachotať, ponárať – a ich šaty budú na brehu. Jedenástoro šiat vedno a dvanáste osobitne, stranou. Ty tie dvanáste šaty vezmi a schovaj sa s nimi.
Potom sestričky vyjdú z vody, oblečú sa a odídu. Jedenásť ich odíde a dvanásta bude plačky hľadať svoje šaty. Keď ich nenájde, povie: “Ohlás sa mi! Kto vzal moje šaty, tomu budem poslušnou dcérou!” Ale ty mlč. Ona potom povie: “Kto vzal moje šaty, tomu budem láskavou sestrou!” Ale ty len mlč. Nato ona povie: “Kto vzal moje šaty, tomu budem vernou ženou!” Keď to počuješ, ohlás sa a vrát jej šaty. Čo bude ďalej, to ti už nepoviem. Sám sa dozvieš a mne rozpovieš…
Poďakoval sa Ivan babe-jage, rozlúčil sa s ňou a šiel ďalej. Išiel on po tom chodníku, išiel, nevedno, či dlho, či nedlho, či po úpeku, či chládkom, až zazrel tých dvoje vrát. Vráta sa pred ním otvorili a on zočil sad-vinohrad, v sade smaragdové jazero a v tom jazierku dvanásť kačičiek. Celkom tak, ako vravela baba-jaga.
Prikradol sa Ivanuško a vzal šaty, čo ležali stranou. Vzal ich a schoval sa za strom.
Kačičky vyšli z vody a premenili sa na dievčiny, jednu krajšiu od druhej. A najmladšia, dvanásta, zo všetkých najkrajšia. Oblieklo sa jedenásť sestier a odišlo preč. A najmladšia ostala na brehu. Plačky hľadá svoje šaty, ale nájsť ich nemôže.
Naostatok povie:
– Ohlás sa mi, ozvi sa mi, kto si vzal moje šaty! Budem ti poslušnou dcérou!
Ivan sa neozval.
– Budem ti láskavou sestrou!
Ivan mlčí.
– Budem ti vernou ženou!
Nato Ivan vyšiel spoza stromu:
– Tu máš svoje šaty, krásna dievčina.
Vzala ona svoje šaty a dala Ivanuškovi zlatý zásnubný prsteň.
– A teraz mi povedz, dobrý mládenec, ako sa voláš a kde sa poberáš?
– Volám sa Ivan a idem k morskému cárovi, vládcovi vôd.
– Tak to si ty? A čože si tak dlho nechodil? Môj otec, vládca vôd, sa už veľmi na teba hnevá. Teraz len choď po tejto ceste, dovedie ta do vodného cárstva. Tam nájdeš aj mňa. Lebo ja som dcéra morského cára, Vasilisa Premúdra.
Znovu sa premenila na kačičku a uletela. A Ivan kráčal do vodného cárstva.
Prišiel, a čo vidí? I tam je svet ako u nás: i tam sú polia a lúky, zelené háje, ba aj slniečko hreje, aj mesiac svieti.
Zaviedli ho k morskému cárovi. Morský cár sa rozkričal:
– Kde si bol tak dlho? Nie za svoju vinu, ale za otcovu musíš mi tu vykonať neveľkú službu: mám ja jednu pustatinu, tridsať vierst dlhú a práve toľko širokú. Sú na nej samé jamy, výmole a ostré skaliská. Nuž nech je tá pustatina do rána rovná ako dlaň a nech je na nej zasiata raž a tá raž nech cez noc narastie taká vysoká a hustá, aby sa v nej aj kôň poľahky schoval. Ak to spravíš, dobre sa ti odmením, ale ak nie, prídeš o hlavu.
Zarmútil sa Ivanuško a šiel od cára smutný, s hlavou poniže pliec. Zazrela ho Vasilisa Premúdra z paláca vysokého:
– Prečože si, Ivanuško, taký smutný-neveselý?
– Akože nemám byť? Tvoj otec mi prikázal za jednu noc zrovnať jamy, výmole a ostré skaliská, obsiať pustatinu ražou, aby tá do rána narástla taká vysoká, žeby sa v nej kôň poľahky schoval.
– No, to nie je nešťastie, nešťastie ešte len príde! Ľahni si ty pekne spať. Ráno je múdrejšie ako večer.
Počúvol ju Ivan, ľahol si spať. A Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
– Hej, sluhovia moji verní! Zrovnávajte jamy a výmole hlboké, poodnášajte ostré skaliská, zasejte pole vyberanou ražou, aby do rána dozrela!
Prebudil sa ráno Ivanuško, pozrel von oblokom a vidí, že je všetko hotové. Po jamách a výmoliach ani chýru, pole rovné a hladké ako dlaň a na ňom sa vlní raž, taká hustá a vysoká, že sa v nej i kôň poľahky schová. Oznámil to morskému cárovi.
– Ďakujem ti, – vraví morský cár. – Dobre si vykonal službu. Teraz ti dám druhú robotu. Mám ja tristo stohov, v každom stohu je zložených tristo krížov pšenice, čistej ako zlato. Ty mi dozajtra všetku tú pšenicu vymláť, a to do posledného zrnka. A stohy pritom nepohýb, snopy nerozväzuj. Ak to nevykonáš, prídeš o hlavu.
Zarmútil sa Ivan ešte väčšmi ako predtým. Ide po dvore smutný-neveselý, hlavu poniže pliec.
– Čo ta trápi, Ivanuško? – spytuje sa ho Vasilisa Premúdra.
Rozpovedal jej Ivan o svojom novom nešťastí.
– To nie je nešťastie, nešťastie ešte len príde. Ľahni si ty pekne spať. Ráno je múdrejšie ako večer.
Ivan si ľahol. A Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
– Hej, vy mravce drobunké! Prilezte sem všetky, koľko vás je na tom šírom svete, a povyberajte zrno z otcových stohov, ale čistunko, do posledného zrnka.
Ráno zavolal morský cár Ivana:
– Tak čo, synku, vykonal si?
– Vykonal, najjasnejší cár.
– Poďme pozrieť.
Prišli na záhumnie, a tam všetky stohy nepohnuté. Prišli do sypárne, a tam všetky záčiny vrchovato naplnené.
– No, ďakujem ti, bratku, – vraví morský cár. – Vykonal si druhú službu. A teraz ti dám ešte tretiu, a to už bude posledná. Postav mi ty cez noc kostol z čistého vosku, aby bol na svitaní hotový. Ak to vykonáš, vyber si ktorúkoľvek z mojich dcér, v tom kostole sa s ňou zosobáš. Ale ak to nevykonáš, prídeš o hlavu.
Ide Ivan po dvore a slzy ho zalievajú.
– Čo ťa trápi, Ivanuško? – spytuje sa ho Vasilisa Premúdra.
– Akože sa netrápiť! Tvoj otec mi prikázal za jednu noc vystavať kostol z čistého vosku.
– To nie je nešťastie, nešťastie ešte len príde. Ľahni si ty spať. Ráno je múdrejšie ako večer.
Ivan počúvol, ľahol si spať a Vasilisa Premúdra vyšla na prah a zavolala mocným hlasom:
– Hej, vy včely-robotnice! Prileťte sem všetky, koľko vás je na tom šírom svete, a postavte mi vysoký kostol z čistého vosku, a nech je ten kostol na svitaní hotový, aby som sa predpoludním mohla v ňom sobášiť.
Morský cár ráno vstal, pozrel cez oblok, a čo nevidí! Vysoký kostol z čistého vosku jagá sa na slniečku.
– No, ďakujem ti, dobrý mládenec. Mal som už všelijakých sluhov, a ani jeden to nedokázal. Vyber si teraz hociktorú z mojich dvanástich dcér. Ak ju po tri razy spoznáš, bude tvojou vernou ženou. Ale ak ju nespoznáš, prídeš o hlavu!
“No, toto už nebude ťažké,” myslí si Ivanuško. Vracia sa od cára a usmieva sa.
Zazrela ho Vasilisa Premúdra, povypytovala sa ho a vraví:
– Aký si len hlúpučký, Ivanuško! Tá úloha je veru nie ľahká. Otec nás premení na kobyly a prikáže ti vybrať nevestu. Ale ty len daj dobrý pozor: na mojom kantári jedna trblietka pohasne. Potom nás otec vypustí ako holubice. Moje sestry budú pomaličky zobkať proso, ale ja ani raz nezobnem a ešte aj krídlom potrasiem. A potom nás otec vyvedie ako dievčiny, jednu ako druhú krásou i postavou, vlasom i hlasom. A ja trošku šatôčkou mávnem. Podľa toho ma spoznáš.
Stalo sa, ako povedala.
Morský cár vyviedol dvanásť kobýl, rovných ako jedna, a postavil ich do radu.
– No vyberaj si, ktorú chceš.
Prizrie sa Ivan dobre a vidí, že na jednom kantári trblietka pohasla. Chopil sa toho kantára a vraví:
– Toto je moja nevesta!
– Mrzkú si si vybral. Mohol si si krajšiu!
– Zato nic, mne je aj táto dobrá.
– Tak vyberaj si druhý raz!
Morský cár vypustil dvanásť holubíc, rovnakých do posledného pierka, a nasypal im prosa.
Ivan si všimol, že jedna holubička krídlom potriasla, i chmat ju on za to krídlo:
– Toto je moja nevesta!
– Veľa by si chcel, zabehne ti. Vyberaj ešte tretí raz!
A cár vyviedol dvanásť dievčat, jednu ako druhú krásou i postavou, vlasom i hlasom.
Nijako sa nedajú rozoznať, ale vtom jedna z nich mávla šatôčkou. Ivan ju chytil za ruku:
– Toto je moja nevesta!
– No, bratku, – vraví mu morský cár, – ja som prešibaný, ale ty si ešte prešibanejší, – a dal mu Vasilisu Premúdru.
O nejaký čas, dlhý už, či nedlhý, zacnelo sa Ivanovi po rodičoch, zatúžil sa vrátič na svätú Rus.
– Čo si sa tak rozsmútil, muž môj drahý? – spytuje sa ho Vasilisa Premúdra.
– Ach, žena moja milá, prisnil sa mi otec s matkou, rodný dom, náš veľký sad, a po tom sade behali deti. Možno to boli moji bratia a sestry, a ja som ich ešte nikdy nevidel.
Vasilisa Premúdra ovesila hlavu:  Nuž hľa, kedy prišlo na nás nešťastie! Ak ujdeme, bude za nami veľký pohon. Morský cár sa hrozne nahnevá, vydá nás rozkaz smrti. Ale čo už robiť, skúsime mu prejsť cez rozum.
I spravila ona tri bábky, posadila ich po kútoch izby, dvere dobre zamkla a dala sa s Ivanuškom na útek na svätú Rus.
Zavčas rána prichodia poslovia morského cára zobudiť mladých a pozvať ich do cárskeho paláca. Klopú na dvere.
– Preberte sa, zobuďte sa! Cár vás volá.
– Ešte je privčas, nevyspali sme sa, – odpovedá hneď jedna bábka.
Prešla hodina-dve a poslovia znovu klopú na dvere:
– Nie je už čas na spanie, je čas na vstávanie!
– Počkajte. Vstaneme a oblečieme sa, – odpovedá druhá bábka.
Prichodia poslovia aj po tretí raz: morský cár sa vraj veľmi hnevá, že si toľko voľkajú.
– Raz-dva budeme, – vraví tretia bábka.
Čakali poslovia, čakali – a poznove zaklopali.
Neozval sa ani hlások.
Vylomili dvere, a čo vidia! Komnata prázdna, iba bábky sedia po kútoch.
Povedali to morskému cárovi. Rozhneval sa morský cár a poslal na všetky strany veľký pohon.
Vasilisa Premúdra s Ivanuškom boli už ďaleko. Bez oddychu uháňajú na bujných koňoch, ani sa len neobzrú.
– Muž môj drahý, nože pritisni ucho k studenej zemi a popočúvaj, či nejde za nami cársky pohon.
Zoskočil Ivan z koňa, pritisol ucho k zemi a vraví:
– Počujem ľudskú vravu a konský dupot.
– To bežia za nami! – vraví Vasilisa Premúdra a premení kone na zelenú lúku, Ivana na starého pastiera a seba na kučeravú ovečku.
Prihnal sa pohon:
– Hej, starký, nebežal tadeto švárny šuhaj s krásnou dievčinou?
– Nie, dobrí ľudia, – odpovedá Ivan. – Už štyridsať rokov pasiem na tomto mieste, a veru tadeto ani vták nepreletel, ani zver neprebehol.
Pohon sa vrátil nazad.
– Najjasnejší cár, nikoho sme nedohonili. Videli sme iba pastiera, ako pasie ovečku.
Rozhneval sa morský cár, rozkričal sa strašným hlasom:
– Ach, vy ťuťmáci! Uháňajte nazad! Doneste mi tú ovečku, a pastier príde aj sám.
Poznove uháňal cársky pohon. Ale Ivan s Vasilisou Premúdrou tiež nemeškajú, kone pobádajú. Pol cesty majú za sebou a pol cesty pred sebou.
Vasilisa Premúdra vraví:
– Muž môj drahý, nože pritisni ucho k zemi a popočúvaj, či nejde za nami cársky pohon.
Zoskočil Ivan z koča, pritisol ucho k zemi a vraví:
– Počujem konský dupot a ľudskú vravu.
– To bežia za nami! – hovorí Vasilisa Premúdra.
Premenila sa na kaplnku, kone premenila na stromy a Ivanuška na starého knaza.
Pohon sa prihnal:
– Hej, báťuška, neprešiel tadeto pastier s ovečkou?
– Nie, dobrí ľudia. Štyridsat rokov slúžim bohu v tejto kaplnke, a veru tadeto ani vták nepreletel, ani zver neprebehol.
Pohon sa vrátil nazad:
– Najjasnejší cár, nenašli sme pastiera s ovečkou! Nič sme cestou nevideli, iba kaplnku a staručkého kňaza.
Ešte strašnejšie sa rozhneval morský cár:
– Ech, vy hlupáci! Keby ste boli kaplnku polámali a sem doniesli, kňaz by bol i sám prišiel.
Morský cár sa vystrojil, vyskočil na koňa a sám uháňal za Ivanom a Vasilisou Premúdrou.
Ale tí boli už ďaleko. Takmer celú cestu mali už za sebou.
Vasilisa Premúdra rečie:
– Muž môj drahý, nože pritisni ucho k zemi, či nepočuť pohon.
Zoskočil Ivan z koňa, pritisol ucho k studenej zemi a vraví:
– Zem sa trasie od konského dupotu.
– To cvála morský cár, – hovorí Vasilisa Premúdra.
A premenila sa na riečku, kone premenila na riečnu trávu a Ivana na ostrieža.
Pricválal morský cár. Iba raz pozrel a hneď vedel, čo za riečka to tečie, čo za ostriež to v nej pláva.
Zasmial sa a vraví:
– Keď je tak, buď teda riečkou rovné tri roky. V lete vyschýnaj, v zime zamŕzaj, na jar sa rozvodňuj! Zvrtol koňa a odcválal nazad do svojho vodného cárstva.
Zaplakala riečka, zazurčala:
– Muž môj drahý, musíme sa rozlúčiť! Ty choď domov, ale daj pozor, aby ťa nikto nepobozkal okrem otca a matky. Lebo ak ťa pobozká ešte niekto iný, zabudneš na mňa.
Prišiel Ivan domov, ale ani trocha sa tomu neteší.
Pobozkal sa s otcom a matkou, a už s nikým viac, ani s bratom, ani so sestrou, ani s kmotrom, ani s kmotrou. Chodí a na nikoho nehľadí.
Tak prešiel rok, druhý rok a tretí sa už blížil ku koncu.
Raz si Ivanuško ľahol spať a dvere zabudol zamknúť. Vošla k nemu do izby jeho najmladšia sestra, videla, že spí, nahla sa k nemu a pobozkala ho.
Ivan sa zobudil – a už sa na nič nepamätá. Všetko zabudol. Zabudol aj na Vasilisu Premúdru, akoby ju nikdy nebol mal v pamäti.
O mesiac Ivana zasnúbili a už chystali svadbu.
Keď začali piecť koláče, išlo jedno služobné dievča na vodu, sklonilo sa nad riečku, že načrie vody, a tu od ľaku celé zmeravelo. Z vody jej hladí do očí krásna dievčina.

Dievča utekalo domov a každému, koho stretlo, rozprávalo o tom čude. Všetci bežali k riečke, ale nikoho nenašli. Aj riečka sa stratila: či už vsiakla do zeme, alebo vyschla.
Keď sa vrátili domov, zazreli na prahu krásnu dievčinu.
– Prišla som vám pomáhať, piecť svadobné koláče.
Zamiesila tuhé cesto, urobila z neho dva holúbky a posadila do pece:
– Uhádnite, gazdiná, čo bude s tými holúbkami?
– A čože by bolo? Zjeme ich a bude.
– Nie, neuhádli ste.
Dievčina otvorila pec a z pece vyletel holub s holubičkou. Sadli na oblok a začali hrkútať.
Holubička vraví holúbkovi:
– Vari si už zabudol, ako som ja bola ovečkou a ty pastierom?
– Zabudol, zabudol.
– Vari si zabudol, ako som ja bola kaplnkou a ty kňazom?
– Zabudol, zabudol.
– Vari si zabudol, ako som ja bola riečkou a ty ostriežom?
– Zabudol, zabudol.
– Krátku ty máš pamäť, holúbok! Zabudol si na mňa ako Ivanuško na Vasilisu Premúdru.
Ivanuško to počul a hneď sa na všetko rozpamätal. Chytil Vasilisu Premúdru za biele ruky a vraví otcovi a matke:
– Toto je moja verná žena. Inej mi netreba.
– No, keď už ženu máš, tak si len v láske nažívajte.
Novú nevestu obdarili a poslali domov.
A Ivan s Vasilisou Premúdrou začali vedno v šťastí nažívať. Veľa vody odvtedy utieklo, a oni ešte stále žijú a chlebík žujú.