Na poli pri ceste rástol hrach. Na medzi stála veľká košatá lipa. Len čo sa začínali hrachu nalievať struky, vždy bol nespokojnejší so svojim osudom. Často nariekal:
– Ale sme my bedári! Ktokoľvek k nám príde, ošklbe nás, nikto nám nedá pokoj! Tým veľkým je predsa len lepšie!
A hrášok túžobne a so závisťou pozeral na košatú lipu.Tá stála pokojne a mlčala.
Zrazu sa zatmilo okolo lipy. Priletel húf chrústov. Sadli na ňu a cez celú noc nivočili jej lístie. Ráno zase prišli ľudia a z lipy nasekali vetvičiek ku slávnosti. Lipa mala mnoho rán. Dlho trvalo, kým sa zotavila. Len čo lipa zakvitla, opäť prišli ľudia. Obrali jej všetok voňavý a liečivý kvet.
Potom prišla nad kraj veľká búrka. Vietor ohýbal stromy a tým väčšmi trepal údmi lipy, čím vyššie dvíhala svoju korunu. Polámal jej vetvičky a celú ju znivočil.
Postrašený hrášok akosi smutne pozeral na veľkú lipu. Ona rozumela jeho myšlienkam a povedala:
– Pozri na mňa, aká som znivočená a ako trpím. Pravda, som veľká, ale presvedčil si sa, že veľkí a mocní majú i veľké starosti a utrpenia!
