Jeden mlynár mal troch synov, mlyn, somára a kocúra. Synovia mleli, somár donášal obilie a odnášal múku a kocúr chytal myši.

Keď mlynár zomrel, synovia si takto rozdelili dedičstvo: najstarší dostal mlyn, stredný somára a najmladší kocúra; viacej sa mu neušlo. Bol preto smutný a takto si vravel: – Ja som predsa dostal to najhoršie. Môj najstarší brat môže mlieť, druhý sa môže nosiť na somárovi, ale čože si počať s kocúrom? Dám si z jeho kože urobiť rukavice a budem mať pokoj.
– Počuj, – začal kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo vravel najmladší syn, – nezabíjaj ma pre pár ledajakých rukavíc, radšej mi daj ušiť čižmy, aby som sa v nich mohol ukázať medzi ľuďmi. Uvidíš, že ti budem skoro na dobrej pomoci.
Mlynárov syn sa takej kocúrovej reči začudoval, ale kedže práve vtedy šiel okolo obuvník, zavolal ho, aby kocúrovi odmeral čižmy. Keď boli čižmy hotové, kocúr si ich obul, vzal si vrece, naspodok doň nasypal obilie, navrch priviazal šnúru, aby mal čím zaťahovať, prehodil si vrece na chrbát a na zadných nohách vyšiel z domu do sveta, celkom ako človek.
V tom čase vládol v krajine kráľ, ktorý veľmi rád jedával prepelice. Iba po biede sa človek dostal čo len k jednej. V lese ich síce bolo plno, ale boli také plaché, že z nich neukoristil ani jeden poľovník. Kocúr to vedel a hútal, ako by si pomohol. Keď prišiel do hory, otvoril vrece, porozhŕňal v ňom zrno, šnúru pustil do trávy a jej koniec pretiahol za krovie. Obišiel krovie, učupil sa a striehol. Čoskoro prileteli prepelice, zbadali zrno a jedna za druhou skackali do vreca. Keď ich dnu bolo už hodne, kocúr potiahol šnúru, pribehol k vrecu a prepeliciam povykrúcal krky. Potom si prehodil vrece cez chrbát a šiel rovno do kráľovského zámku.
Stráž zvolala: – Stoj! Kdeže!?
– Ku kráľovi, – krátko odvetil kocúr.
– Máš ty zdravý rozum? Kocúr, a ku kráľovi?
– Nech len ide, – povedal druhý. – Kráľovi je aj tak často dlhá chvíľa, možno ho kocúr rozveselí miaukaním a pradením.
Keď kocúr prišiel pred kráľa, poklonil sa mu a riekol: – Môj pán, urodzený gróf, – a pritom vyslovil dlhé a vznešené meno, – sa pánu kráľovi porúča a posiela mu prepelice, ktoré práve chytil do slučky. – Kráľ sa začudoval pekným tučným prepeliciam, bol od radosti celý bez seba a rozkázal, aby dali kocúrovi z pokladnice do vrecka toľko zlata, koľko len unesie: – Toto daj svojmu pánovi, a že mu za jeho dar veľmi pekne ďakujem.
Úbohý mlynársky syn sedel zatiaľ doma pri obloku a s hlavou v dlaniach myslel na to, že na kocúrove čižmy dal posledný groš a že čo mu kocúr za to môže doniesť. Vtom vošiel kocúr do izby, zhodil z chrbta vrece, rozviazal ho a pred mlynára vysypal číre zlato. – Tu máš za čižmy, a kráľ ťa dáva aj pozdravovať a pekne sa ti poďakúva.
Mlynár sa nad tým bohatstvom zaradoval a nijako nemohol prísť na to, kde sa vzalo. Ale kocúr, zatiaľ čo si vyzúval čižmy, mu všetko vyrozprával a nakoniec povedal: – Už máš dosť peňazí, ale zajtra si zase obujem čižmy, lebo musíš byt ešte bohatší.
Druhé ráno šiel kocúr zase na poľovačku a prišiel ku kráľovi s bohatým úlovkom. Tak to šlo deň čo deň a kráľ si kocúra tak obľúbil, že sa po kráľovskom zámku mohol prechádzať, kde len chcel. Raz bol kocúr v kráľovskej kuchyni pri sporáku a zohrieval sa. Tu vošiel kočiš a klial: – Bodaj by kráľa aj s princeznou parom vzal. Chcel som ísť do hostinca zahrať si v karty a vypiť si, a tu ich musím povoziť okolo jazera.
Keď to kocúr počul, odplazil sa domov a povedal svojmu pánovi: – Ak sa chceš stat grófom a byť bohatý, poď so mnou k jazeru a kúp sa v ňom.
Mlynár kocúra poslúchol a šiel s ním k jazeru. Tu kocúr vzal jeho šaty, odniesol ich preč a skryl. Práve vtedy prichádzal na koči kráľ. Vtom kocúr začal úpenlivo lamentovať: – Ach, najvznešenejší kráľ! Kým sa môj pán kúpal v jazere, akýsi zlodej mu ukradol šaty. Teraz je pán gróf vo vode a nemôže vyjsť von, a ak tam ostane dlhšie, prechladne a umrie.
Keď to kráľ počul, kázal zastaviť koč a jeden z jeho sluhov musel uháňať po šaty. Pán gróf si obliekol nádherné šaty, a pretože mu kráľ aj tak bol za prepelice zaviazaný, musel si prisadnúť k nemu do koča. Princezná sa tiež nenahnevala, lebo gróf sa jej celkom páčil.
Kocúr bežal vopred, pribehol na veľkú lúku, kde robilo okolo sto ľudí. – Čia je to lúka, ľudkovia? – opýtal sa kocúr. – Veľkého čarodejníka, – znela odpoveď. – Počujte, teraz prejde tadiaľto na koči kráľ, a keď sa opýta, čia je to lúka, odpovedzte: grófova. Ak tak nepoviete, budete všetci synmi smrti.
Potom šiel kocúr ďalej a prišiel k poľu s obilím, za ktorým bola hora. Boli tam ženci a drevorubači a s nimi sa dohodol takisto. Všetci sa za ním obzerali, a že vyzeral tak čudne a chodil v čižmách ako človek, báli sa ho. Čoskoro prišiel k čarodejníkovmu zámku, vošiel bezočivo dnu a poďho rovno pred čarodejníka. Čarodejník si ho nedôverčivo obzeral a spýtal sa ho, čo chce. Kocúr sa mu poklonil a povedal: – Počul som, že sa môžeš premeniť na hocijaké zviera, na psa, líšku alebo vlka. To by som aj uveril, ale premeniť sa na slona, to sa mi vidí celkom nemožné. Nuž prišiel som sa o tom presvedčiť.
Čarodejník pyšne odpovedal: – To je pre mňa maličkosť. – A v tej chvíli premenil sa na slona. – To je už dačo, ale či sa premeníš aj na leva? – To je pre mňa tiež nič, – povedal čarodejník a už stál pred kocúrom ako lev. Kocúr sa tváril veľmi začudovane a volal: – Neuveriteľné, neslýchané, ale ešte neslýchanejšie by bolo, keby si sa premenil na celkom malé zviera, ako je napríklad myš. Ty iste dokážeš viac ako hociktorý čarodejník na svete, ale toto by bolo predsa len priveľa.
Čarodejník bol celý uveličený po takých sladkých slovách a riekol: – O, áno, milý kocúrik, aj to dokážem, – a už behal po izbe ako myš. Kocúr za ňou, jedným skokom ju chytil a zožral.
Za ten čas kráľ s grófom a princeznou prišli na koči k veľkej lúke.
– Čie je to seno? – opýtal sa kráľ.
– Pánovo grófovo! – kričali všetci, ako im kocúr prikázal.
– Máte tu pekný kus zeme, pán gróf, – povedal kráľ. Potom prišli k poľu s obilím. – Čie je to zbožie, ľudia?
– Pánovo grófovo.
– Ej, pán gróf, máte pekné role.
Potom prišli k hore. – Čie je to drevo, ľudia?
– Pánovo grófovo.
Kráľ sa čudoval ešte väčšmi a povedal: – Vy ste zaiste bohatý človek, pán gróf, myslím, že ani ja nemám takú peknú horu.
Konečne prišli do zámku. Kocúr stál na schodoch, a keď koč zastal, zoskočil dolu, otvoril dvere na koči a povedal: – Pán kráľ, došli ste do zámku môjho pána grófa a táto česť ho urobí šťastným na celý život. – Kráľ vyšiel z koča a obdivoval nádherný zámok, ktorý bol vari ešte krajší a väčší ako jeho kráľovské sídlo. Gróf zaviedol princeznú do sály, ktorá sa celá jagala od zlata a drahého kamenia.
Onedlho mal gróf s princeznou svadbu, a keď kráľ zomrel, kráľom bol gróf a kocúr v čižmách prvým ministrom.

Obrázok zdroj: pixabay.com