Bol raz jeden baranček, ktorý sa zatúlal v hustom lese a zablúdil. Pobieha, neborák, sem a ta, vyľakane bľačí, keď tu odrazu stretne vlka. Vlkovi sa od radosti rozžiarili oči, už otvára papuľu, že barančeka prehltne, ale ten začne prosiť:
– Vĺčik sivý kožuštek, nejedz ma ešte. Som maličký a slabý. Nože počkaj, kým vyrastiem, potom si na mne pochutíš.
– Dobre, – vraví vlk. – Máš pravdu. Teraz ťa pustím na slobodu, aby si ešte podrástol a zmocnel. Potom ťa zjem. Ale nezabudni na svoj sľub!
– Nezabudnem, – zvolal baranček a zmizol v hustom lese. Prešli týždne, prešli mesiace a z barančeka vyrástol veľký, mocný baran. Tu jedného dňa baran opäť stretol vlka.
– Heéj, baran, – volá vlk, – nezabudol si na svoj sľub?
– Nezabudol, – vraví baran, – ale čo zo mňa budeš mať, keď ma roztrháš? Som priveľký. Len si na mne zuby dolámeš. Vieš ty čo? Za lesom je vršok. Ja vyjdem na vršok a ty stoj dolu s otvorenou papuľou. Z vrška sa spustím dolu a vletím ti cez papuľu rovno do brucha, Pre oboch to bude ľahšie.
Vlkovi sa baranova rada zapáčila a obaja sa pobrali k vŕšku. Keď bol baran na vŕšku, zvolal na vlka:
– Vĺčik, nože roztvor papuľu, nech ti do nej vbehnem!
Vlk otvoril papuľu, ako len vládal. Baran sa z vrška rozbehol, bodol vlka ostrými rohami do brucha, vlk sa zvalil polomŕtvy na zem a baran ako víchor uháňal preč.
Keď sa omráčený vlk napokon prebral, otriasol sa a šomre si popod nos:
– Ten baran mi chutil, iba bol trocha veľký.