Stretla som nedávno dve známe. Jedná má 11-ročnú dcéru, druhá 8-ročnú. Prvá mi rozprávala, že by sa jej zišli kúpele, lebo je na invalidnom dôchodku a má problémy s chrbticou, ale nemôže ísť, lebo jej dcére by nemal kto prihriať obed, keď príde zo školy. Popritom ale má otca, ktorý by to zvládol. Tá druhá známa mi zase rozprávala, akú má samostatnú dcéru, že sama chodí na tréningy, do obchodu nakupovať a je samostatná skoro vo všetkom. Vtedy som sa zamyslela, aké sú to dva protiklady.

Čo vyrastie z týchto detí? Tá prvá, vplyvom svojej matky, vlastne nič nerobí sama, je nesamostatná, stále sa spolieha na mamu, že všetko za ňu spraví. Nechcem viniť matku za to, že tak ľúbi svoje dieťa, že sa bojí zveriť jej nejakú úlohu z obavy, aby sa jej nič nestalo. Neuvedomuje si ale, že tak svojej dcére nevedome ubližuje. Veď v jej veku by to malo byť samozrejmé, že by si mala vedieť pripraviť jesť, nakúpiť potraviny, umyť riad, postlať si posteľ. Prídu iné problémy, dospelosť, keď sa bude musieť začleniť do spoločnosti. V práci na ňu budú mať nároky jej zamestnávatelia, keď bude sama musieť riešiť problémy. A ona nebude vedieť ako, lebo matka ju nenaučila samostatne pristupovať ku problémom. Je to v každej z nás zakotvené, chrániť svoje dieťa, ale treba prenechať časť povinností aj na dieťa, nie ho nechávať stále v detských hrách, dňoch bez pracovných povinností.

Na druhom príklade vidieť, že mama v tejto hektickej dobe učí svoje dieťa byť nebojácnou, samostatnou, i keď vždy bude pri nej stáť a dohliadať na ňu, či jej nehrozí nebezpečenstvo.

Pamätám sa na svoje detstvo, bolo pekné, plné hier, ale každý deň som mala nejaké povinnosti. Rodičia mi dôverovali a tak som nemusela chodiť do školskej družiny, prišla som domov, upratala som si izbu, ak bolo treba nakúpila som, umyla riad, vysypala smeti. Neskôr, keď som bola väčšia, pribudlo k tomu varenie, pranie, všetko nenásilným spôsobom tak, aby som mala sama snahu to robiť a oplatilo sa to. Musím priznať, že občas som mala chuť neposlúchnuť príkazy rodičov, zdalo sa mi to zbytočné udržiavať si poriadok, naučiť sa variť, prať, žehliť, ale aj tak som vždy spravila to, čo chceli.

Keď som sa vydala, veľmi som ocenila ich výchovu, lebo som bola pripravená na všetky domáce práce, ktoré by dobrá manželka mala vedieť. Mám vlastnú dcéru, je ešte malá, ale už odteraz jej musím vštepovať základné návyky do života. Musí si po sebe upratať hračky, nesmiem to stále robiť za ňu, lebo si zvykne na pohodlie, že to za ňu niekto spraví. V troch rokoch by sme ju chceli dať do škôlky, aby sa naučila vychádzať s deťmi, byť zase o trošku viac samostatná, nie byť celý deň len s rodičmi. Budem ju učiť všetko to, čo naučila moja mama mňa a som jej za to vďačná.
Tento článok vyšiel v roku 2002 na serveri www.mamatata.sk