Mária Rázusová-Martáková
Skočil vietor po vysokú oblohu,
doteperil ťažkú chmáru v batohu.
Polietal po kraji trošku,
potom spravil dieru v rožku
a rozkázal: „Von sa, páper, veselo!
Pokry zem a premaľuj ju na bielo!“
Zapadá svet bielym snehom
deň aj noc:
v poli, v hore, všade je ho
moc a moc.
A keď slnko ráno vstalo,
všetko biele čiapky malo.
Krik, šum! Deti z domu bežia
na kopec:
Oj, sanica vždy je lepšia ako pec!
A tam vonku, hore celou dolinou,
polia, hory spia pod bielou perinou.
Po cestách sa havran tára,
stopy nôh do snehu vbára.
Ako vládca lovil vlani krížom-kráž,
teraz chodí po žobraní: “Čo mi dáš!“
„Nedám vtáčka ani máčka,
len sa posť.
príď, až bude zabíjačka,
budeš hosť!“
A tak havran až do jari
hľadá živnosť po chotári,
a keď biela snežienka sa vynorí,
čierny havran zas uletí do hory.
