Mária Rázusová Martáková
Vyšli mraky v čiernom rúchu,
liali vodu na zem suchú,
a keď mali prázdne krhličky,
ostal z nich len mráčik maličký.
Pozrie mráčik vôkol seba:
sám je, sám v tej hĺbke neba…
“Bratia, kde ste? Beda-prebeda,
vetrisko mi nôžky objedá.“
Keď narobil kriku mnoho,
zlaté slnko počulo ho.
Hneď vyslalo na zem lúčov moc,
zavolalo paru na pomoc.
Jemná ako páper samý,
už je para nad horami:
„Vezmi si ma, mráčik, na rúčky,
stane sa z nás oblak ľahučký.“
Márne sa už vietor zlostí,
márne chce hrýzť bez milosti,
oblak si naň sadá: „Aja-hoj!
Nes ma teraz svetom, tátoš môj!“
