V poli bodliak stojí
jak stráž na postoji,
z hrubých listov trčia ihly bodákov.
K nemu len tak v letku
chodí na besiedku
iba vietor a vše dáždik z oblakov.
Preto bodliak smúti
a žiť nemá chuti:
„Ach, moja tvár nikoho sem nezláka!
Teraz ako vlani
všetko sa ma stráni…
Samota je strašný údel bodliaka!“
Ale čo sa stalo?
Prejde času málo,
a tu puk sa vynorí z tých bodákov…
A raz – div nad divy –
kvet sa pravý, živý
rozvil tam a zaskvel krásou storakou.
Videla kvet včela,
zavolala čmeľa,
sadli na kvet. Ej, bola v ňom hostina!
A bodliak sa díva,
veľkú radosť skrýva:
„Už som nie sám! Vitaj, moja rodina!“
Mária Rázusová-Martáková
