Bolo to takto pred rokom – išli sme ku mojim rodičom, pretože sme išli na cintorín zapáliť sviečku mojej starej mame. Vybrali sme sa po zotmení, pretože sme chceli, aby deti obzerali na cintoríne žiaru sviečok. Môj syn mal 10 mesiacov a bratove dvojčatá oslávili krátko pred sviatkom Všech svätých prvé narodeniny. Cesta bola pokojná, deti boli kľudné, obzerali sa okolo seba.
Na cintoríne sme sa vybrali priamo k hrobu, kde odpočívala svojim večným spánkom naša stará mama. Vtedy začali deti javiť známky nervozity, vybrali sme ich z kočíkov a postavili sme ich k hrobu, aby pozerali, ako ideme páliť sviečky. Deťom sa to ale vôbec nepáčilo, vyslovene sa ťahali od hrobu preč. Nerozumeli sme tomu, však deti boli vyspaté, nikto cudzí tam nebol, nemal tam byť aký rušivý element. Deti, všetky tri, boli nervózne, začali plakať, nechceli sa dať vôbec utíšiť. Pamätám si, ako Samka držal môj muž na rukách a stál obďaleč na lúke, kým sme aspoň my zapálili sviečky a chvíľu postáli pri hrobe.
Nezdržiavali sme sa teda ani o minútu dlhšie a radšej sme išli naspäť domov, kým by deti nespustili hysterický plač. Cestou domov sme deti ledva v kočíkoch udržali, stále sa ťahali na ruky. Akoby sa báli zostať nechránené, potrebovali, aby ich dakto ochraňoval. Akonáhle sme ale vstúpili domov, deti boli ako vymenené – znovu sa usmievali, pekne sa hrali a vôbec nedali najavo, že pred chvíľou boli uplakaní a nervózni.
Aj by som na túto udalosť zabudla, kým mi o pár dní moja mama nevolala a nerozpovedala mi príbeh, ako ocinova kolegyňa tiež išla s malým dieťaťom na cintorín a keď odtiaľ odchádzali, dieťa plakalo a plakalo a nedalo sa tiež ničím upokojiť. Až s ním museli ísť k ľudovej liečiteľka, ktorá mu musela pomôcť zbaviť sa ho negatívnych síl, ktoré naň sadli. Ten, kto verí v duchovné sily, ten tomuto bude určite rozumieť, ale kedysi za čias Keltov sa verilo, že v predvečer Dňa všechsvätých vystupujú duše mŕtvych na jednu noc z očistca, kde v plameňoch pykajú za svoje hriechy. Vtedy sú plné cintoríny ľudí a duše mŕtvych sadajú na slabých a zraniteľných. Medzi nich patria aj deti, ktoré by hlavne v tieto dni nemali chodiť na cintoríny, hlavne potme, pretože takéto zblúdilé duše si hľadajú práve medzi takýmito “obeťami” a tie potom mávajú takéto a aj horšie stavy.
Nikdy by som si nepomyslela, že aj ja budem mať s takýmito silami zlú skúsenosť, pretože som sa na cintorínoch nikdy nebála – moja mama mi vravievala “Boj sa živých, nie mŕtvych”, ale táto udalosť, ktorá sa stala viacerým deťom nezávisle od seba a nemali sa ako “dohodnúť” na rovnakých symptómoch, ma presvedčila, že už radšej s malým dieťaťom potme na cintorín nebudem chodiť.
