Normál hlava, normál rúčky,
zdá sa, že je bez horúčky.
Líce zdravou farbou horí,
svaly pevné, čistý zrak,
predsa sa nám vidí však,
že je Gustík dáky chorý.
Prečo? Prečo? Prečo??
Prezradím vám niečo!
Keď dáky žiad odpovedá,
či už vie, a či len tára,
Gustovi to pokoj nedá.
Príde naňho strašná vara,
triaška sa ho chytá priam,
akoby mal dostať kiahne,
tu sa prehne, tu sa nahne,
strašný pohľad, vravím vám!
A v tej chvíli chúďa Gusti
svoje mlynské kolo spustí:
“Šušu, šušu, šušušu,
šušu, šušu, šušu, šušu,
šušušu, šušušu,
šušu, šušu, šušušu…”
Blčia oči, horí hlava,
prosto, Gustík – našepkáva.
Povedali sme mu neraz:
“Ako môžeš takto žiť?!
To sa treba odučiť!!!”
Nepočúvol. Ale včera…
Včera prišla nová žiačka
až odkiaľsi z Prešova.
Nová žiačka, menom Kačka.
Katarína Mešková.
Pýta sa jej učiteľka,
skade prišla, jak jej meno.
Gustík rýchle pošušká:
“Z Bratislavy! Gustáv Beňo!”
Ľudia moji, to bol rehot!
Myslím ale, že ten špás
na večitý večný čas
nemoc vytĺkol už z neho.
Krista Bendová
