Starý zvonár išiel zvoniť na poludnie. Na vežu prišiel o niečo skôr. Musel čakať, kým odbije dvanásta. Hodiny pokojne odmerialvali čas: tik-tak, tik-tak.
– Ale ste vy len páni! – riekol zvonár hodinám v myšlienkach. – Vy si len klopkáte svoje. Celý svet vás musí poslúchať, nielen my zvonári, ktorí čakáme na vaše minúty a odbíjanie. Učitelia v škole, kňazi s ľuďmi v kostole, robotník v továrni, úradník v úrade, tesár s murárom pri stavbe domu, roľník na poli, pocestný na stanici a všetci vás poslúchame bez odporu. Vy panujete a rozkazujete!
Hodiny tikali svoje ďalej spokojne a ľahostajne. Zvonárovi sa zdalo, akoby zneli vážne ich slová:
– Nie sme my páni, ale vaši priatelia. My odmeriavame čas k práci a k oddychu. Chceme, aby ste vykonali svoje povinnosti a aby ste neprepnuli svoje sily. Poslúchate nás, to je pravda, ale veru len vtedy, keď sami chcete a potrebujete. My vám hlásame deň i noc, ako čas uniká do večnosti, aká je preto drahá každá chvíľa… My vám všetkým rovnako pripomíname večer, ráno a hlásame, že čas letí a nevráti sa k vám nikdy viac… Ten, kto poslúchne a všíma si našich priateľských napomenutí, veru neobanuje. Tik-tak, tik-tak.
V hodinách hrklo, odbila dvanásta. Starý zvonár vážne zatiahol povraz.
