Na kraji lesa
kde cesta klesá,
hladná líška chcela jesť,
rozmýšľala ostošesť.
Podídem ja odhodlane
k nafúkanej, pyšnej vrane,
čo sa práve vracia z ciest
s kusom syra ako päsť.
Počkaj, vtáča ufúľané,
uvidíme, čo sa stane,
keď ti začnem hlavu pliesť!
Prisahám na svoju česť,
syr sa musí ku mne zniesť!
Prefíkaná líška
hneď vrane sa líška:
-Vranka, vraj si mrzká ,
vraj ti zobák vŕzga,
ktosi riekol omylom.
Zaspievaj mi o milom,
s ktorým pôjdeš na sobáš
a čo preňho pod zub máš?
Vrana len tak rastie,
s radosťou jej zakráka:
-Máš ty, líška, šťastie
na dobrého speváka!
Za to, že si taká milá…
Ledva zobák otvorila,
hneď syr padol,
zletel nadol,
kde ho líška, hopla,
s veľkou chuťou zopla:
-Vidíš
vrana namyslená,
ale si sa kopla!
Autor: Štefan Moravčík
