Bol jeden žiačik – neboráčik.
Nevedel, kde sa píše háčik,
nevedel, kde sa čiarka robí,
ypsilon vedel? Ale čoby!
Nuž bolo to s tým chlapcom k zlosti.
Tak málo toho vedel vraj,
že by sa všetko bez ťažkostí
bol naučil aj papagáj.
Vraveli doma: “Márna sláva,
asi mu nefunguje hlava,
nuž a keď hlava nefunguje,
raz darmo, chúďa, ťažko mu je.”
No prevrátilo sa raz všetko.
Neslýchal také niečo svet:
prikvitol na návštevu dedko,
vzal žiaka do parády hneď:
“Tu je pero, sadni, píš,
hneď sa všetko naučíš.”
Písali diktát za diktátom.
Nad žiakom prísny dedko tróni.
Mordovali sa. No dosť na tom –
naučil sa žiak ypsilony
a naučil sa, neboráčik,
aj to, kde sa má písať háčik.
Krúti hlavou otec, mať,
krúti hlavou tetka, strýko.
Ukrútia si hlavu snáď
nad synkovou gramatikou:
“To je zázrak, to je čudo,
ani čiarku nezabudol!”
Iba dedko v kútku drieme,
hlavou nekrúti.
Čo si myslí, všetci vieme,
za neho to dopovieme:
Žiadne čudo, žiaden zázrak,
lenivý bol ten váš maznák!
Autor: Krista Bendová
