Bol raz jeden medvedík, taký maco malý.
Tváričku mal po mame, po otcovi svaly.
Keď si jeho mamička zdriemne v tôni lesa,
malý maco od mamy na krok nepohne sa.
Ináč šantí veselo, no keď spadne, beda!
Mamka ani otcovi vyhrešiť ho nedá.
Raz si mamin maznáčik našiel skrýšu medu
v bútľavine paseky, kade stopy vedú.
Bol to veru drahý med tesne pred obedom.
Divé včely vrhli sa naňho s včelím medom!
Starostlivá mamička lízala mu rany…
Len čo sa však vystrábil, ušiel na svitaní.
Na poludnie vrátil sa zadychčaný celý.
Zas mu v pätách leteli nazlostené včely.
Keď ho chcela mamička z rán vyliečiť znovu,
vyliezol jej na hlavu, nepustil ju k slovu.
Tu už otec zasiahol:
– Toto je náš syn? To si vyprosím!
– Náš syn býval úctivý, tak ako sa sluší.
Tento by si zaslúžil zopár poza uši!
Kedysi nás poslúchal, dbal na naše rady.
A dnes máme s mamičkou takmer denne zvady.
Správa sa jak pochábeľ, hnevá nás a zlostí,
na návšteve u dedka ozhneval aj hostí
a dvom malým medvedíkom priam dolámal kosti!
Oboch striasol z konára vysokého stromu,
z hniezda vybral vajíčka na dôvažok k tomu.
A mamička chodila celý týždeň v žiali.
Plakala a jajkala: – Čo sa robí s malým?!
Radila sa s otcom mať prostred starej hory:
– Čo robiť s tým lapajom, veď ma na smrť zmorí?!
– Nik sa toľko nemaznal v našom lese veľkom
jak ty s našim synčekom, až spochabel celkom.
Už mám toho práve dosť! Napravím mu hlavu! –
Medvedík však na otca zdvihol labu pravú.
Otec iba zavrčal a vylátal syna.
Kožuch treba vyprášiť prv, než príde zima.
Mamka slzy vyroní, utrápená celá.
Nezbedného synčeka zas by chrániť chcela.
Lenže čo si zaslúži neposlušný synak?
Keď to nejde po dobrom, treba skúsiť inak!
Aké z toho všetkého plynú pre vás rady?
Buďte, deti, poslušné, budú vás mať radi!
Agnija Bartová
