Narodil sa chlapíček.
Že bol ako palček malý,
nazvali ho Palčíček.
V náprstku ho vykúpali,
v škrupine ho kolísali:
„Spi, Palčíček, spi!“
Nerástol a ostal tak.
Z makovice jedol mak,
jeden máčik, druhý, tretí,
a má po raňajkách, deti.
Chudák maličký.
S kým sa hráva – čo ja viem?
Psíček vrčí: „Zjem ho, zjem!“
Mačka si ho s myškou mýli.
Raz-dva by ho pridlávili
pes i mačička.
Mama starkú osloví:
„Čo dám tomu chlapcovi,
aby rástol ako z vody,
dožil sveta bez nehody?“
Chúďa mamička.
A starká sa ozvala:
„Tvoj synáčik zaháľa,
daj mu robiť, narastie ti,
ako rastú druhé deti,
práce je tu dosť!“
Robí chlapček – pozbiera
omrvinky od včera,
po chlebe, či po koláči,
koľko vládze, koľko stačí,
mame pre radosť.
„Kotúľ, hrášok, po stole,
nepôjdeš viac na pole,
na dvoch miskách preberiem ťa,
klop sem, klop tam, potom zjem ťa,
len sa hrášok, teš!“
Alebo hneď zarána
z mlieka muchy zaháňa:
„Ššš ššš, muchy šuchotavé,
mamka chce mať jedlo zdravé,
už aj leťte preč!“
A tak rastie stále viac.
Za týždeň, či za mesiac
zdvihne mačku, psíka chytí,
náprstok je dávno v šití,
už má vaničku.
Už to nie je chlapíček,
malý ako palčíček,
vyrástol už, milý synku,
zabudol už na škrupinku
takú maličkú.
