V súčasnej dobe, keď je veľa nezamestnaných na Slovensku a každý je rád, že má prácu, je tu otázka pre každého rodiča: “Kto zostane na rodičovskej dovolenke s dieťaťom?” Oddávna to bola matka, ktorá bývala doma s dieťatkom aspoň 3 roky a výnimky, že zostal doma otec, boli veľmi ojedinelé. V súčasnosti ale prevláda trend, že kto má lepšie zamestnanie, ide do práce. Nie je to z karieristických dôvodov, ako si väčšina ľudí myslí, aspoň tu u nás na Strednom Slovensku. Viem to posúdiť podľa seba.

Som matkou 16-mesačnej dcéry a už pred jej narodením sme sa s manželom rozprávali, čo budeme robiť, keď sa nám dieťatko narodí, ako dlho a kto zostane s dieťaťom doma. Bolo to veľmi zdĺhavé rozmýšľanie, zvažovali sme rôzne alternatívy. Bývame s mojou 70-ročnou starkou, ale jej sme dieťa na celý deň zveriť nechceli. Predsa len, je už staršia, čo ak by sa niečo stalo … Nakoniec sme sa rozhodli, že dieťatko do jasličiek určite nedáme. Bývame na dedine, museli by sme ju vodiť do jasličiek zavčasu ráno a to by bolo pre takého malého drobčeka dosť drastické. V práci mi tiež čiastočne pomohli v rozhodovaní, pretože mi oznámili, že ak sa vrátim do roka, miesto mi podržia. Čo som mala robiť, ak som nechcela prísť o robotu, ktorá ma bavila, dobre zarobím a mám šancu sa zdokonaľovať?

Rozhodnutie bolo jednoznačné. Manžel pracoval ako stolár, nemal čo stratiť, to človek nezabudne. Ale čo ja? Byť 2-3 roky bez komunikácie v cudzom jazyku, ktorý som pri práci používala, stratiť informácie o vývoji výpočtovej techniky, ktorá sa mení každým mesiacom? Taktiež tu bola otázka financií. Faktom je, že zarobím minimálne o 2.000,- Sk viac ako manžel a každá koruna je mladej rodine dobrá, keďže materský príspevok je tak úboho nízky. Rozhodla som sa teda, že sa vrátim do práce. Manžel ma v tomto rozhodnutí tiež podporoval. Nebál sa toho zostať s malou doma. Aktívne sa od jej narodenia zapájal do jej výchovy, takže vedel, čo sa bude od neho očakávať. Ale nebolo to ľahké.

Ako sa blížil čas vrátiť sa do práce, moja nervozita stúpala. Aké to bude v práci? A čo doma? Zvládnu to? Taktiež som si musela vypočuť zopár kritických názorov od svojho okolia. Rodina bola fantastická, skôr boli prekvapení z rozhodnutia manžela, že sa na to odhodlal. Viac problémov mi robili susedia a známe, ktoré som si našla na dedine počas každodenných prechádzok s kočíkom. Nechápali, ako môžem odísť od dieťaťa, či sú mi prednejšie peniaze pred ňou, že to môj muž určite nezvládne, a podobne. Mala som hlavu plnú zmätených pocitov. Ale nakoniec som to predsa len spravila. Pripla som na chladničku presný časový rozpis, čo dcéra celý deň robí, ako často ju majú prebaľovať, kedy dať spať, kedy jesť, čo jej dať jesť. Stará mama, ktorá bola tiež stále doma a videla, čo sme celý deň robievali, ockovi tiež veľmi pomohla.

V prvý deň som často domov volala, či je všetko OK, ocino ma utešil, že všetko je v poriadku, dcéra si na mňa ani nespomenie. Hneď mi odľahlo. Postupom dní som aj svoj zoznam inštrukcií mohla zrušiť, ocko sa všetko naučil, postupne zaviedol svoj systém do výchovy, jedlo mal vždy deň dopredu nachystané, takže nebol dôvod zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie. Ľudia na dedine ešte občas podpichnú vetou “Tak ako pracujúca matka?” Ale už si to nevšímam, viem, že som spravila dobre, svoje rozhodnutie neľutujem. Ocko tiež neľutuje, pretože aj doma sa môže realizovať vo svojej práci, ktorá je zároveň jeho koníčkom. Má svoju dielničku, keď prídem domov poobede domov, tak sa tam zavrie a je zase vo svojom svete dreva. Dcérka je už o čosi väčšia, viac si všíma okolie, ako keď mala 10 mesiacov. Ale keďže takto fungujeme už 6 mesiacov, zvykla si na to, že ráno zavčasu odchádzam. Občas sa ráno zobudí, zakýva mi na rozlúčku a spí ďalej. Poobede, keď sa mám vracať domov z práce, vyzerá ma v okne, uteká mi oproti. Ale viete kvôli čomu? Nie kvôli tomu, aby ma vystískala, že som jej chýbala. Ide rovno ku mojej taške a hľadá, čo jej maminka doniesla. Zistila totiž, že maminka väčšinou vždy niečo donesie, takže moje odchody vníma ako dôvod, že som jej išla niečo kúpiť.

A kto by chcel vedieť, či si dcéry vôbec užijem, či nezameškám nejaké výnimočné okamihy v jej živote? Keď prídem domov, celý čas sme s malou spolu, čítame si, rozprávame sa, “asistuje mi” pri varení jedla. A ešte sú tu víkendy, keď sa snažím čo najviac využiť čas venovaním sa malej. Myslím si, že nič nezmeškávam. Práveže si myslím, že dcérka bude viac samostatná, keď sa bude musieť viac spoliehať aj na druhých.

Článok mi vyšiel v marci 2002 na www.mamatata.sk