Dávno-pradávno kraľoval na svete kráľ, ktorý mal takú moc, že ho poslúchali všetci ľudia i zvieratá, ba aj vtáčiky a chrobáčiky na zemi. Ale ťažko sa veru vtedy žilo, lebo nebol na zemi oheň. Len čo slniečko zapadlo za vŕšky, všade sa rozhostila tma tmúca ako vo vreci.
Ľudia vedeli, že plameň blčí v pekle, ale nik sa ta neodvážil ísť.
Jedného dna zvolal kráľ všetkých svojich radcov k sebe a dlho predlho sa radili, ako odmenia odvážlivca, ktorý im z pekla prinesie oheň.
Napokon sa dohodli, že ten, kto prinesie kráľovi oheň, bude naveky slobodný, aj jeho deti budú slobodné, môže jest zadarmo zo všetkých stolov a nik ho nesmie od nich odháňať.
Kráľovskí poslovia rozniesli novinu po celom svete a zakrátko o nej vedeli ľudia i zvieratá, vtáčiky aj chrobáčiky.
Keď sa novina dostala do uší pavúčikovi tkáčikovi, ten veru nelenil, a hneď začal tkať pavučinku. Tká jeden deň, tká druhý deň a na tretí deň, keď je pavučinka už poriadne dlhá, vybral sa pavúčik do pekla. Šiel, šiel, až prišiel k železnej bráne. Jeden koniec pavučinky priviazal o hrubý stĺp a šup! spustil sa po nej dolu. Zaliezol do najtmavšieho kútika, aby ho nik nevidel, a čakal. Keď čerti zaspali, pavúčik sa prikradol k ohňu, zobral žeravý uhlík a po pavučinke sa vyškriabal späť. Lenže uhlík bol poriadne ťažký a pavúčik ustal.
Chvíľočku si oddýchnem a pôjdem ďalej, myslí si pavúčik.
Ľahol si pod strom do mäkkej trávy, uhlík si dal za hlavu a tvrdo zaspal. Slniečko už zapadlo za vršky, a pavúčik len spí a spí. Tu priletí mucha bzučalka a čo nevidí: pod stromom spí pavúčik a za hlavou mu blčí žeravý uhlík. Mucha nelenila, žeravý uhlík schmatla a poďho ku kráľovi.
– Najjasnejší kráľ, nesiem ti z pekla oheň. Nože mi daj odmenu, ktorú si sľúbil!
Natešený kráľ vystrojil bohatú hostinu a muche bzučalke odovzdal listinu s kráľovskou pečaťou, na ktorej stálo napísané:
Mucha bzučalka môže jesť zadarmo zo všetkých stolov.
Keď sa pavúčik sedmospáč prebudil, po žeravom uhlíku nebolo ani chýru ani slychu. Pobieha, neborák, sem a ta, hľadá uhlík, ale márne. Všetky zvieratká sa z pavúčika smejú a vravia mu:
– Pavúčik tkáčik, vari si nepočul, že oheň priniesla kráľovi mucha bzučalka?
Keď to pavúk počul, zlostne zvolal:
– Mucha je zlodejka, mucha je veľká zlodejka! Okradla ma! Ja som vyniesol oheň z pekla, mne patrí kráľovská odmena.
Pavúčik sa vybral za kráľom a všetko mu vyrozprával. Kráľ počúva, počúva a napokon vraví:
– Uveril by som ti, pavúk. Ale ako mi dokážeš, že ťa mucha okradla? Nik ju pri tom nevidel.
Pavúčik odišiel zo zámku s dlhým nosom. Rozhodol sa, že to tak nenechá. Muchu musí potrestať.
Na druhý deň zvolal všetky pavúky, veľké aj malé, a vyrozprával im, ako mu mucha ukradla oheň a klamstvom si vyslúžila kráľovskú odmenu. Takto okradla všetky pavúky. Pavúky sa rozhnevali a vymysleli trest: budú tkať pavučiny a beda muche, ktorá sa do nich zamoce!
Od tých čias pavúky tkajú pavučiny a lapajú do nich muchy.
A muchy zasa zadarmo jedia zo všetkých stolov.
