Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj … umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Ved si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“
Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.
Mária Rázusová – Martáková
