Snehuliak
Len čo Janko ráno vstal,
na oblok sa vyštveral.
A z obloka do dvora
s údivom sa pozerá.
Všade vidí biely svet,
svieti z cesty, z domov, striech.
A od plota, je to tak,
smeje sa naň snehuliak.
Snehuliak
Na kraj lesa, na kraj hory,
velikánsky panák stojí.
Nos má z mrkvy, v ruke drúk.
To je silák ako buk!
Vyjde slnko spoza hory
snehuliačik zmenšuje sa.
smúti, žiali, že je malý
že už ide jar.
Smutný snehuliak
Za humnami je náš známy snehuliak.
Pohneval sa so slniečkom, veru tak.
Smutne hľadí do kaluže na cestu,
kde mu slnko roztopilo nevestu.
Že ho deťom bolo ľúto, kým bol mráz,
spravili mu snehuliačku ešte raz.
Snehuliak
V strede mesta na ulici
stojí vážny, bledolíci
tučný pánko v klobúku,
sťa reklama na múku.
Stojí v noci, stojí vo dne,
nože si ho obzrieť poďme:
Úsmev trochu meravý
a ten klobúk? Deravý!
V ruke metla, načo asi?
Nepridá mu veľa krásy.
No a brucho, pozrite sa!
A mrkvu má miesto nosa!
Ale aj tak je nám milý,
sami sme ho postavili.
Keď sa zima vydarí,
bude s nami do jari.
Staviame snehuliaka
Šibal v šáli šúľky šúľa,
šup – a je z tých šúľkov guľa!
Jedna guľa, dve gule,
bielulinké bobule.
Na dve gule príde tretia,
na tej guli očká svietia.
Pánko gúľa okáľmi,
pod oknami zastal mi.
Šibal v šáli zažiari:
Vydrž tu až do jari!
Ľ. Podjavorinská – Snehuliak
Kde sa vzal, tu sa vzal,
pri záhrade ráno stál.
Čiapku sivú, hlavu krivú
a fajku v ústach mal.
V košieľke neborák!
Čože je to za panák?
Zasmiala sa mladá chasa:
„Jaj, veď je to snehuliak.“
Snehuliak
Poznáte ho iste mnohí,
jedna guľa – to sú nohy,
druhá guľa – to je driek,
tu máš metlu, nerob priek.
Tretia guľa – to je hlava,
na hrniec si pozor dávaj,
fajku cmúľaj, veru tak,
pekný je ten snehuliak.
Snehuliak
Jedna guľa, druhá guľa,
tretiu malý Miško gúľa.
Na plote už vrana kráka,
že tu máme snehuliaka.
Snehuliačik
Snehuliačik, snehuliak,
aký si ty neborák,
nemáš ani kabáta,
skry sa aspoň za vráta.
Nefúka mi do ucha,
netreba mi kožucha,
mne je vtedy najlepšie,
keď severák zafúka.
