Stíchli hory, zmĺkli vtáčky,
Macko kráča poza kriačky;
ponáhľa sa, čo len stačí,
k babke Zime na zápačí.
Jeleň, srnka, vĺčik s líškou
stoja už tam pred jej chyžkou;
skúšajú si bundy ladné,
nikto z nich už neprechladne.
Zatiaľ Zima s pýchou v oku
čaká Macka pri obloku;
zvedavá je, kde sa motá,
keď je v hore toľká psota.
Vtom však Macko sivooký
postaví sa pod obloky;
za nechty si silno dúcha,
oziaba ho bez kožucha.
Ľúto ho je babke Zime,
ťažkú bundu z klinca sníme,
z dverí mu ju na dvor hodí,
dobrá bude od príhody.
Macko priam ju naťahuje,
lebo sneh už poletuje –
a len čo ho zver v nej zočí,
hybaj s ním ta, po úbočí,
Babka Zima za ním hľadí,
ale Macko nemá vlády,
v húšťave si ľahne asi
a tam vyčká jarné časy.
