Počuli ste, milé deti, Natiahla sa trošička,
o muške, čo v noci svieti? pretrela si očičká:
Jožko si už s Ankou šušká: „Jojoj, vetrík, pozor daj,
„To môže byť len Svetluška!“ na lampášik nefúkaj!“
Uhádli ste raz, dva, tri, Nepočul ju priateľ milý,
Janko, aj ty prisadni! fúkal, fúkal z celej sily.
O Svetluške poviem vám, Nepomohol krik, plač, ston,
pretože ju dobre znám. lampášik jej vyhasol.
Jedného dňa muška malá „Čo si počnem zvečera?“
pod kríčkom si sladko spala. zosmutnela chudera.
Celú noc však tu i tu Slnko zašlo za hory
svieti všetkým na cestu. a lampášik? – Nehorí!
Bolaže to únava! Zbadal ju vtom mesiac zhora:
Spala by až do rána, „Svetluška, či nie si chorá?
keď tu zrazu pod kríček Na lúke sú všetci, iba…
zatúlal sa vetríček. svätojánska muška chýba.“
Pošuškal jej do uška: „Ach, mesiačik, beda mi,
„Vstávaj, vstávaj Svetluška!“ môj lampášik nehorí!
Nepočula jeho slová, Čo si počnem v lese sama,
fúkol teda zas a znova. bez pomoci, až do rána?“
„Svetluška, zobuď sa hneď, Veľký nárek, plač a vzlyk,
na čistinku rýchlo leť! zľutoval sa mesiačik.
Chystá sa tam veľká sláva, Obrátil tvár k mliečnej ceste:
bude noc svätého Jána!“ „Hviezdy moje, sem sa! Kde ste?
Spravteže mi po vôli,
nech lampášik zas horí!“
Už sa vetrík s jednou vznáša,
ukladá ju do lampáša.
A čo bolo, deti, ďalej?
Muške zmizli slzy z tváre.
Tancovala do rána
po celú noc na Jána.
Autor: PaeDr. Jana Humeníková
