Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny.
O kom to vravím? Predsa o mame.
Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znova chodiť učí.
Po každom plači znova utíši.
Mama. Tá večná diakonka skromná.
Vyperie, žehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe nič sa nevyrovná.
No iný život bol by nebytím
pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.
A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada.
Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac, než my sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.
Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnohý z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.
Mama vždy chcela iba ochrániť.
Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.
Prečo to mnohý prineskoro zistí?
Prečo sa stala mnohým privšedná
tak ako breza so šumiacim lístím,
tak ako svetlo každučkého dňa
tak samozrejmé, že ho nevnímame.
A zabúdame zaň i ďakovať.
Ale aj jasný musí zhasnúť plameň
a po lete raz príde inovať.
Tak vážme si ich, kým sú medzi nami.
A prosme Boha, nech bdie pri nich sám.
Veď by sme často v svete boli sami
bez našich dobrých milujúcich mám.
A tým z nich, Bože, čo už s nami nie sú
a ktoré kryje tichá čierna zem,
ktorým len sám vieš správnu adresu
tým pošli od nás tiché – ĎAKUJEM.
