Žil raz chudobný želiar s dvoma synmi vo veľkej biede. Čo ako starostlivo obrábal svoj kúsok prenajatého poľa, nedalo mu chleba pre tri lacné hrdlá. A kdeže by mu ešte zvýšili aj peniaze na nájom? Zlý gazda žiadal veru vysoký nájom od biedneho želiara.Raz prišiel čas rátania. Úbohý želiar nemal ani groša a tŕpol hrôzou pred gazdom. Sám si netrúfal poprosiť ho, aby mu pozhovel, nuž poslal k nemu syna. A syn čo prosí, to prosí, no gazda mal srdce z kameňa. “Ak mi nájom do posledného groša nevyplatíte”, – zahromžil, – “naskutku vás vyženiem”!
Chlapec sa s plačom pobral domov. Ide, od hanby a žiaľu len tak nohami zapletá, a tu sa mu prihovorí šedivý starček: “Čože plačeš, synak”? Chlapec sa mu vyžaloval: “Doma niet ani groša, iba hlad, a gazda nás chce z chalupy vyhnať. Ale kde máme vziať na nájom?” povedal naostatok placky. Šedivý starček ho potešil:- Nič si z toho nerob, synak. Mám topánky, čo ti pomôžu. Ak mi pôjdeš za kmotra, budú tvoje!” Chlapec sa starčekovi prisľúbil a hneď sa ho i spýtal: A kde bývaš, deduško?” “Kde bývam, tam bývam, ved ťa ta topánky samy zanesú!” odpravil ho starček. Chlapec si teda vzal topánky, poďakoval sa a šiel ďalej. Keď doma všetko vyrozprával, otec mu radil, aby šiel za toho kmotra. A tak si chlapec obul topánky. Len čo ich mal na nohách, už ho začalo čosi poháňať, ba ťahať. Odrazu vyhupol sa do výšky, prudkejšie ako najohnivejší tátoš. A tu, ani sa nenazdal, topánky ho priniesli k moru. Celý sa preľakol, čo sa to robí. Spamätal sa, iba keď stál pred prekrásnym zámkom. Tu privítal chlapca šedivý starček: “Nezabudol si na moje želanie”, povedal mu, “odmena ťa neminie”. Potom pozval chlapca na krst a skmotrili sa. Po krste dal starček chlapcovi škatuľku a povedal mu: “To si vezmi na pamiatku od kmotra. Ale do škatuľky nepozeraj, pokým neprídeš domov!” Chlapec sa ani nenazdal, už ho topánky niesli domov.
Neďaleko chalupy sa topánky zastavili. Chlapec pozrie na zem, a čo vidí? Pred ním leží mešec peňazí. Chlapec ho zdvihol, a len čo si ho stihol vopchať do vrecka, už ho topánky niesli ďalej. Keď sa šťastlivo dostal domov, vytiahol škatuľku, čo bol dostal od kmotra, otvoril ju, a tu sa znej vygúľalo zlaté vajce. Prask! – vajce sa rozbilo a z neho sa vyvalí prekrásny zlatý zámok.Tak sa stal chlapec zámockým pánom a do svojho prekrásneho príbytku prichýlil otca i brata. Ale vo svojej radosti nezabudli ani na dlh. Chlapec vzal peniaze z nájdeného mešca a šiel zaplatiť gazdovi. Ten sa hneď začal vypytovať, kde len vzali toľké peniaze. O chvíľu mu chlapec všetko porozprával.Skúpy gazda nemal chvíľu pokoja, čo ho zožierala závisť a túžba zmocniť sa zámku. Hneď sa i pobral, že ho pozrie. A keď jeho chamtivé oči uzreli toľkú krásu a bohatstvo, nemeškal a šiel k svojmu želiarovi. Vraj celý zámok je jeho, lebo je na jeho pozemku a jemu patrí i pole na šírom okolí. “Ale aby si videl, že som človek,” povedal napokon želiarovi, ” nechám ťa tu bývať, ak mi budeš platil ročné nájomné.” A keď povedal koľko, želiarovi sa až hlava zakrútila. No nemohol inak, iba prisľúbiť. Gazda potom chcel, aby mu chlapec ukázal čarovné topánky. Keď ich uvidel, zahromžil: “Takých topánok ti netreba. Kde by si sa v nich motal? To už mne inak pristanú, ja stále chodím po svete! Gazda si obul topánky a hneď vzlietol ako víchor. Topánky ho odniesli do mora a nikdy sa už odtiaľ nevrátil. Vo vode stihol chamtivca spravodlivý trest. Avšak statočný želiarsky syn žil spolu so svojimi dlho a štastlivo ako zámocký pán.
