Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle, iba jednu kravu, pri svojej hlúpej žene pregazdoval všetko, čo kedy mal. Pomyslel si:
“Predám aj tú kravu, načo mi je? Aj tak by mi ju moja žena neopatrnica skoro naučila nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, nájde sa, hádam, aj pre mňa voľajaké remeslo na svete, z ktorého vyžijem.”
Ako si pomyslel, tak urobil, hnal kravu na trh. Ako to jeho žena vidí, volá za ním:
– Aleže, ak ju predáš, kúp mi sukňu – hocijakú úzku!
– Dobre, dobre, aj sám som tej mysle, že voľačo donesiem pod zuby, – volal jej naspäť a s tým už bol voľakde až hen na konci dediny.
Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár, no i pečenú húsku.
To strčil do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až do druhého dňa.
Jeho žena si doma rozkúrila pec, a keď sa zohriala, pomyslela si, že keď jej je už teplo, načo by jej bola stará sukňa i dovtedy, kým muž dôjde s novou. Zvliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. Kým muž tam kdesi pri tom víne sedel, sukňa v peci dávno stlela, aj oheň dohorel a v izbe zostalo zima. Nuž sa žena triasla od zimy vo voľajakej, i to dosť biednej košelici, čo ešte ostala na nej.
Kedy-niekedy došiel milý muž, a len čo dvere otváral, už mu volala spoza tej pece:
– Mužíček môj, dajže mi rýchlo tú sukňu.
– Akú sukňu? Veď som ti ja sukňu nekúpil.
– I bodajže ťa, a veď som ti volala, žeby si mi kúpil už hoci úzku.
– A veď húsku som kúpil, aj tebe dám z nej, len čuš!
A veru bolo jej len čušať tam pod komínom, bo takto, ako bola, v tej biednej košelici, nemohla ľuďom na oči. Dobre, že jej ešte hodil muž voľačo pod zuby.
A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on raz mal tú zázračnú knihu, v ktorej je znamenie na znamenie, čiary-čary, haky-baky na všetko. Najsamprv sa dal vyhlásiť po dedine, že on všetko uhádne, čo kde komu skapalo, aby len prišli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu, to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohami a dolu hlavou, bo literky nepoznal, ale hľadel do toho, akoby poznal všetky knihy a akoby všetku múdrosť lyžicou pochlípal. Dlho nik neprichodil. Ale raz, ako tak sedí za stolom, vpáli mu sused do izby.
– Susedko, – začne.
– Nič, susedko, ty grobian! Či to tak chodia k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop, a ak ti zavolám – slobodno, nuž vojdeš a klobúk snímeš. Potom sa budeš dovrávať so mnou, pekne po pansky ako s prorokom.
Milý sused musel von, pokloniť sa pekne po pansky a až potom začať:
– Pán prorok, skapali mi dva voly, či by ste nevedeli, kto mi ich vzal? Veru vám dám dvadsať rýnskych aj kilo hrachu, takého navyberaného ako zlato.
– Nuž vidíš, kujon, mal si sa hneď takto pokloniť, aj bez naučenia. Ale teraz prines dvadsať rýnskych aj kilo hrachu! Tvoje voly sa nájdu.
Uradovaný sused, akoby už voly boli doma, hneď doniesol peniaze aj kilo hrachu.
– Poď sem, – vraví prorok, – a pozri, ak máš oči! Tento tuná s týmto krivým kolenom, – ukazoval v kalendári na znamenie, – odviazal ti ich v noci. Ale ak ti ich do zajtrajška rána na miesto nepostaví, nuž uvidíš, že prinajmenšom aj na to druhé koleno okrivie a potom ho už máme za šticu.
Ako hrom roznieslo sa po dedine, že tak a tak, že skapané voly sa nájdu a že s tým o tom krivom kolene bude zle. A nebol to nikto iný, iba krivý Kubo z dolného konca. Ten priletel ako bez duše a už znal, ako má zaklopať i pekne sa pokloniť:
– Pán prorok, pán veštec, či ste doma?
– Doma. Čože chceš, krivá duša? – riekne prorok. A ten naspäť:
– Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu sa chcelo kradnúť. Nuž veď viete, pre tie dva volky som prišiel, len aby horšie nebolo.
– A čože dáš, aby horšie nebolo?
– Oj, veď som vari hoden ešte i ja toľko dať, ako ten váš hlavný sused dal, len už potom aby všetko bolo dobre.
Všetko bolo dobre: peniaze i hráštek bol hneď zase u proroka, voly do rána na mieste. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu, i tamtomu a meštek i komora u proroka sa napĺňali. Ženu choval dobre, ale tú sukňu len nekupoval a nekupoval, už hoci akú úzku, bo si vždy myslel:
“Dobre tej za komínom, aby mi remeslo voľajako nepokazila.” A ju to predsa škrelo, hoci zjedla i húsku, i prasiatko, ešte potom i všeličo poskúšala za tým komínom, čo takto k prorokovi doputovalo.
Raz iba keď skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň, a len ho nebolo a nebolo, ani nikoho, kto by o tom bol vedel i najmenšie nadštrknúť. Rozniesli sa chýry, ako pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto jej prsteň nájde, a ako toho na kolese lámať budú, kto ho vzal. Za chýrmi doletel raz i sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil do izby s tým, že dozaista, čo panej skapalo, to vyhľadá, keď je taký prorok.
– Čo tvojej panej skapalo, – rečie tento, – viem lepšie ako ty. Ale ty si neokrôchaný surovec, keď nevieš, ako sa máš pokloniť prorokovi.
Vyhnal i toho von. Iba keď pekne zaklopal a uklonil sa, prijal ho a hneď začal:
– A pani veľkomožná mali tiež vedieť, že prorok k takým pánom peši nechodí. Keď pošlú po mňa hintov, potom prídem.
Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou, hrdo sa doviezol na ňom do kaštieľa. Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá a vínečka dosýta, kým vyčíta, kde je ten prsteň.
Pani privolila, lebo i tak bola sama, pán práve na celý týždeň odišiel z domu.
Milého proroka chovali ako pavúka, pil ako dúha, a čo snoval, to snoval za tých sedem dní. Ale jeho žene nebárs bolo doma za tou pecou o hlade a zime. Núdza zobúdza, zobudila aj túto. Kým čo hotového našla, vykutala v komore – a potom, hoc just v košelici, pustila sa z domu a hybaj rovno do kaštieľa za mužom. A ten mládenec, ktorý prišiel po proroka, mu silou-mocou chcel voľačo na protiveň urobiť, nuž ju pustil k nemu. A čože si mal milý prorok s ňou počať? Chlácholil ju, aby len čušala, že tu sa dobre naje, ani jedlá nespočíta, toľké dajú na stôl.
– A páč len, – vraví, – už sme pri prvom! – Bo práve počul prvého mládenca s večerou na schodoch. Mládenec to začul a iba ho striaslo, lebo on bol prvý z tých, čo prsteň ukradli a na inšie ani nepomyslel, len že to prorok naňho vraví. Keď o chvíľu druhý doniesol jedlo, zavolal prorok:
– Ženička moja, už sme pri druhom! – Aj tohto mládenca striaslo od ľaku. Keď zase tretí niesol:
– Čo som ti povedal, že sa dočkáme aj toho tretieho!
A tento tretí mládenec nestačil jedlo ani na stôl položiť, už padol pred prorokom na kolená:
– Ach, čože tajiť, keď nás poznáte. Veru sme to my traja ten prsteň potiahli. Ale čože, keď sa tak ľahko zošmykol do vačku?! Len vás o to prosíme, navlečte to voľajako, aby ste nás neprezradili: veď to hádam ani my nechceme zadarmo. Ešte aj u nás sa nájde nejakých tých sto rynštiakov. A pani bude rada, keď len prsteň tu bude, kým pán domov nepríde.
– No, veď som si hneď na vás myslel, – zaprorokoval tu milý prorok vážne, po starokňazovsky.
– Ale jasne sa mi to ukázalo len teraz, keď ste túto večeru na stôl nosili. A že vás aj sám ľutujem, preto som vás napomenul a privolal som vám to takto naozaj do duše! Bo zajtra by vám bolo bývalo jaj, beda! Aj vám ešte bude, ak neurobíte, ako vám rozkážem. Peniaze doneste hneď a dajte prsteň zožrať tomu najväčšiemu moriakovi vo dvore. Ostatné už bude moja starosť!
Peniaze boli hneď tu. Tamtým ešte šupelo, čo to, ako to bude ráno, ale náš prorok spal pokojne.
Ráno by bolo všetko ostalo na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zarezať, že kde by sa tam vzal jej prsteň.
– A už ho inde nemáte, ani k nemu inak neprídete, – povedal prorok, – veď azda znamenie neklame!
Nuž už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, našiel sa! Pani hneď odčítala prorokovi sto rýnskych – a už len aby sa poberal, kým pán nenadíde.
– A veď idem, – rečie ten, – ale akože na hanbu za bieleho dna tamto s tou, čo prišla sem večer o tej jednej, i to biednej košelici?
Pani jej kázala dať svoje najčervenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo s hrdou von bránou kaštieľa.
Ale tuná ich stretne pán a zastaví, čo to, ako to, že sa taká osoba vezie v najkrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako: všetko vyšlo pekne-rúče najavo.