Istý človek mal pastiera, ktorý mu mnoho rokov verne a statočne slúžil. Raz, ako tak kráčal pastier za ovcami, počul v lese akýsi piskot. Išiel za piskotom do lesa, prezvedieť sa, kto to píska. V lese uvidel veľký oheň a prostred ohňa pišťal had. Keď to pastier videl, díval sa a čakal, čo bude had robiť, lebo horelo všade okolo neho a oheň sa k nemu čoraz väčšmi približoval. Had zavolal na pastiera:
– Pastier, preboha, zachráň ma pred ohňom!
Pastier vystrel ponad oheň svoju pastiersku palicu, had na ňu vyliezol, potom sa plazil pastierovi po ruke a okrútil sa mu okolo krku. Keď pastier videl, čo had robí, veľmi sa čudoval a povedal:
– Čo to robíš, nešťastník! Ja som ťa zachránil a ty ma chceš pripraviť o život?
Had mu odpovedal:
– Nič sa neboj, len ma odnes k otcovi. Môj otec je hadím cárom.
Pastier ho zacal prosit a vyhovárat sa, že nemôže opustit svoje ovce, ale had mu povedal:
– Nestaraj sa o ovce, nič sa im nestane, len poď čím skôr.
Pastier sa vybral s hadom do lesa a napokon prišli pred bránu, ktorá bola zo samých hadov. Had na pastierovom krku zapískal a hady sa hneď rozplietli.
Vtedy had povedal pastierovi:
– Keď prídeme do paláca k môjmu otcovi, bude ti núkať, čo si zažiadaš: striebro, zlato, drahokamy. Ale nechci nič také, žiadaj si len, aby si mohol rozumieť zvieracej reči. Bude sa dlho vykrúcať, ale napokon ti ten dar dá a ty porozumieš všetkým zvieratám.
Vtom prišli do paláca k hadovemu otcovi a otec sa s plačom pýtal hada:
– Kdeže si toľko bol?
On mu vyrozprával, čo sa stalo, že sa dostal do ohňa a že ho pastier zachránil.
Potom sa hadí cár opýtal pastiera:
– Čo chceš za to, že si mi zachránil syna?
Pastier mu odpovedal:
– Nechcem nič iné, len rozumieť zvieracej reči.
A cár mu odpovedal:
– To nie je pre teba. Keby som ti to dal a ty by si to niekomu prezradil, ihneď by si umrel. Žiadaj si niečo iné. Dám ti, čo len budeš chcieť.
Ale pastier mu odpovedal:
– Ak mi chceš niečo dať, urob, aby som rozumel zvieracej reči, a ak mi to neurobíš, zostaň tu spánombohom, iné nič nepotrebujem.
A už sa chcel pobrať preč.
Cár ho však zadržal a povedal mu:
– Zostaň teda a poď bližšie, keď už tak naliehaš. Otvor ústa!
Pastier otvoril ústa, hadí cár mu do nich zapľul a povedal:
– Teraz mi ty zapľuj do úst.
Pastier mu zapľul do úst a hadí cár zasa jemu. Tri razy si tak zapľuli jeden druhému a potom hadí cár povedal pastierovi:
– Odteraz budeš rozumieť reči zvierat. Choď zbohom, ale za nič na svete to nikomu neprezraď, lebo ak to prezradíš, hneď umrieš.
Pastier odišiel a ako kráčal po lese, počul a rozumel, čo si hovorili vtáci i tráva a všetko vôkol. Keď prišiel k ovciam, videl, že sú všetky pohromade, že mu ani jedna nechýba a pokojne sa pasú. Ľahol si, aby si trochu oddýchol. Len čo si ľahol, prileteli dva havrany, sadli si na strom a začali sa zhovárať svojou rečou:
– Keby ten pastier vedel, že tam, kde leží tá malá čierna ovca, je pod zemou pivnica plná zlata a striebra!
Keď to pastier počul, odišiel k svojmu gazdovi a povedal mu, čo sa dozvedel od havranov. Gazda zapriahol do voza, vrátili sa na to miesto, začali tam kopať, odhrabali zem z pivničných dverí, nabrali si poklady a odišli domov.
Gazda bol statočný človek, všetky poklady dal pastierovi so slovami:
– Tu máš, syn môj, to sú tvoje poklady. Postav si dom, ožeň sa i ži si s týmito pokladmi.
Pastier si vzal poklady, postavil si dom, oženil sa a o krátky čas stal sa z neho najbohatší človek na širokom okolí. Mal svojich pastierov, čo mu pásli ovce, kravy, kone, svine, mal veľký majetok a veľké bohatstvo.
Raz pred Vianocami povedal svojej žene:
– Priprav vína a pálenky a všetko, čo treba, zanesiem to zajtra pastierom na salaš, nech aj oni majú radosť.
Žena ho poslúchla a urobila, ako jej rozkázal. Keď na druhý deň prišiel na salaš, povedal gazda večer všetkým pastierom:
– Poseďte si pekne spolu, jedzte, pite a veseľte sa, ja budem strážiť statok po celú noc.
A tak gazda odišiel a zostal pri statku. Okolo polnoci začali vlci zavýjať a psi štekať. Vlci vraveli svojou rečou:
– Môžeme ísť do škody? Bude mäsa aj pre vás.
A psi odpovedali:
– Môžete, aspoň sa aj my najeme!
Ale medzi psami bol jeden starý psisko, ktorý mal už iba dva zuby. Tento starý psisko vravel vlkom:
– Berte sa preč! Kým mám ešte tieto dva zuby, nedovolím, aby ste robili škodu môjmu pánovi.
Gazda to všetko počul a rozumel, čo sa zhovárali. Ráno rozkázal všetkých psov pobiť a len toho starého nechať pri živote.
Sluhovia vraveli:
– Preboha, pane, to je škoda!
Ale gazda im povedal:
– Urobte, ako som povedal.
Potom sa pobral so ženou domov. On sa niesol na koni a žena na kobyle. Ako tak išli, gazda podišiel dopredu a žena zaostala. Kôň, ktorý niesol gazdu, zaerdžal a povedal kobyle:
– Poď rýchlejšie, prečo si zaostala?
A kobyla odpovedala:
– Ej, ľahko je tebe: ty nosíš iba jedného, a ja troch: gazdinú, ktorá čaká dieťa, a žriebä, ktoré čakám ja.
Nato sa gazda obzrel a usmial sa. Žena to však zbadala, pošibala kobylu, dobehla muža a začala sa vyzvedať, prečo sa usmial.
On jej odpovedal:
– Pre nič, len tak.
Žene to však nestačilo a začala naliehať na muža, aby jej povedal, prečo sa usmial. Muž sa bránil:
– Daj mi pokoj, žena, čo sa s tebou robí? Ja ani sám neviem, prečo som sa usmial.
Ale čím väčšmi sa bránil, tým na nebo väčšmi naliehala, aby jej povedal, prečo sa usmial. Napokon jej povedal:
– Ak to poviem, musím hneď zomrieť.
Ale ona ani na to nič nedbala, len naliehala a žiadala, aby jej povedal, že mu nedá pokoj, kým jej to nepovie. Vtom prišli domov. Keď gazda zoskočil z koňa, hneď si rozkázal robiť truhlu, a keď bola hotová, postavil ju pred dom a povedal žene:
– Teraz si ľahnem do truhly a poviem ti, prečo som sa usmial.
Ale ako som už povedal, hneď nato zomriem.
A tak si ľahol do truhly, ešte raz sa poobzeral okolo seba a videl, že ten starý pes opustil statok, sadol si k jeho hlave a plače. Keď to gazda zbadal, povedal žene:
– Prines kúsok chleba a daj psovi.
Žena priniesla kúsok chleba, hodila ho pred psa, ale pes na chlieb ani nepozrel. Prišiel však kohút a začal zobať chlieb. Pes povedal kohútovi:
– Nešťastník jeden! Ty myslíš na jedlo, a nevidíš, že ti gazda ide umrieť!
Ale kohút mu odpovedal:
– Nech umrie, keď je blázon. Ja mám sto žien a viem si s nimi poradiť. Keď nájdem niekde nejakú omrvinku kukuričného chleba, všetky ich pozvolávam a potom chlieb zjem sám. Ak sa niektorá nahnevá, dobnem ju zobákom. A on si nevie s jednou dať rady.
Keď to gazda počul, vstal z truhly, chytil palicu a zavolal ženu:
– Poď, žena, poviem ti, čo chceš vedieť.
A pretiahol ju palicou:
– To je to, prečo som sa usmial! To je to, žena moja!
Potom ho žena už nikdy viac neunúvala, aby jej povedal, prečo sa usmial.