Básničky o domácich zvieratkách

Autor: Jakub Jahoda

Kačka

Čože je to, aké vtáča,
čo po brehu ťažko kráča,
nevie ešte ani lietať
nôžkami vie iba splietať.

Aké meno má to vtáča,
jaj, veď je to malé káča,
ale kde má mamičku,
veľkú bielu kačičku ?

Sedí kohút na plote,
volá sliepky k robote,
ki-ki-ri-ki moje sliepky,
treba vajce do polievky.

Nahnevá sa gazdiná,
nenasype nám zrna,
nenasypú ani dievky,
hladné budú všetky sliepky.

Kráča kocúr po dvore,
plaší myši v pitvore,
tie tam majú malú dierku,
za dverami, pri vedierku.

Vykukla von myška mama,
dajte pozor, dnes som sama,
dajte pozor moje deti,
bo sem kocúr ihneď vletí.

Hav-hav-hav-hav šteká pes,
robí vresk a to je des.
Na koho sa toľko zlostí,
ukradol mu niekto kosti?

Ale čoby, kdeže kosti,
to ho iba mačka zlostí,
vyšla hore na strechu,
a robí tam neplechu.

Matilda je naša krava,
tá nám dobré mliečko dáva,
mamka mi ho dáva piť,
budem zdravá, dlho žiť.

A ta naša kravička,
je teliatku mamička,
to sa pri nej stále jaší,
sliepky v dvore pri tom plaší.

Na lúke sa pasie koník,
veľký, vraný a nie poník,
pasie ho tam Anička,
jeho malá panička.

Odviedla ho do maštale,
vyčistila dokonale,
do vedra mu dala ovos,
aby vládal ťahať povoz.

Hudri – hudri, nože udri,
neudrie ten, kto je múdry,
moriak takto vykrikuje,
po dvore sa rozťahuje.

Volá k sebe všetky morky,
od gazdinej, tetky Dorky,
dostaneme zobnúť zrna,
priviezla ho včera z Brna.

Ja som koza a mám rohy,
dva rohy a štyri nohy
a na nohách kopytá,
koľko? Kto sa opýta?

Na nohe mám dve kopytá,
poviem tomu, kto sa spýta.
Že ich mám pár, nevie nik ?
Veď som párnokopytník.

Zdroj obrázkov: unsplash.com