Na vidieku blízko mesta žili dvaja chudobní ľudia, Juan a Juanica. Pretože boli veľmi chudobní, často dva i tri dni nemali čo jesť.
Raz, keď už tri dni nemali v ústach ani omrvinku, opýtala sa Juanica muža: – Ako dlho vyžijeme bez jedla?
– Netráp sa, – odpovedal. – Dnes pôjdem do mesta a zaobstarám peniaze. Kúpim pät vajec, uvaríme ich a zjeme.
Hneď sa vybral do mesta.
Keď ta došiel, stal si na roh ulice a čakal na almužnu od okoloidúcich. Keď videl prichádzať prvého chodca, spustil:

– Zľutujte sa nado mnou, pane, a dajte mi štyri mince na jedno vajce. Okoloidúci bol veľmi milosrdný, nuž mu dal štyri mince. To sa opakovalo pät ráz a Juan bol rád, že ho ani jeden chodec neodmietol. Keď mal dosť peňazí na pät vajec, šiel ich kúpiť.
Potom sa s dobrou novinou ponáhľal domov.
Len čo prišiel domov, rozkázal žene, aby vajcia hneď uvarila, lebo bol taký hladný, že by bol zjedol aj vlka.
Žena uvarila vajcia a povedala mu:
– Juan, ty zješ dve vajcia a ja zjem tri, lebo som ich varila. Ale muž nechcel o tom ani počuť, tvrdil, že on má právo na tri a jej ostanú dve. Jeho žena však bola tvrdohlavá a škriepila sa, že ona má právo na tri a on iba na dve.
Hádka nemala konca.
Keď sa už hádali veľmi dlho, Juanica sa rozplakala a začala sa Juanovi vyhrážať, že ak jej tie tri vajcia nedá, zomrie.
Ale on jej iba odvrkol.
– Keď sa ti chce, zomri si.
Juanica v tej chvíli padla na zem ako mŕtva. A Juan, ako sa patrí, začal ju oplakávať: – ach, moja úbohá žena, prečo si ma tak nečakane opustila, veď som ťa tak ľúbil! Ach, moja úbohá žena, čo si ja bez teba počnem! A keď už od toľkého oplakávania ustal, zašepkal jej do ucha: – Juanica, maj rozum. Ja zjem tri a ty dve.
– Ale ona odvetila: – Nie, ja zjem tri a ty dve, ináč ma môžeš pochovať.
Oplakával ju teda ďalej.
Keď však videl, že jeho žena leží vystretá a nemá sa k životu, šiel vyhľadať svojich najlepších priateľov. Bolo ich pät. Keď k nim prišiel, oznámil im, že mu umrela žena a prosil ich, aby mu ju pomohli pochovať. Spolieha sa na ich pomoc, lebo nemá ani haliera na truhlu. Priatelia mu povedali, aby sa netrápil, že sa o truhlu postarajú.
Keď sa Juan vrátil domov, našiel ženu tak, ako ju nechal. Stále sa tvárila ako mŕtva. Znova sa pustil do plaču: – ach, Juanica, prosím ťa, nenechávaj ma tu samého! – A keď sa nikto nedíval, naklonil sa k nej a pošepkal jej do ucha: – Ja zjem tri a ty dve.
– Ale ona iba svoje húdla.
Nato jej Juan šepol: – Daj si pozor, ideme ťa pochovať. A ona odpovedala: – Urob, ako chceš, pochovaj ma, kedy chceš.
Chvíľu čakal, ale keď sa nič nedialo, Juanicu uložil do truhly, aby ju mohli odniesť na cintorín. Celou cestou Juan bedákal:
– ach, moja úbohá žena, neopúšťaj ma! – Kúsok od cintorína zastavil pohrebný sprievod a tváril sa, že nebožku bozkáva, ale v skutočnosti jej šepotal, že on zje tri a ona dve vajcia. Ale Juanica sa ani nepohla. Keď došli na cintorín a položili truhlu ku kraju hrobu, Juan sa naposledy nahol k jej uchu a dohováral jej:
– Juanica, maj rozum, si nad hrobom, o chvíľu ťa pochováme.
Žena zbadala, že hovorí pravdu, rýchlo si sadla v truhle a riekla:
– Dobre teda, môžeš zjesť všetkých pät.
Potom vstala a šli domov.
No sotva prišli domov, Juanica položila na stôl pät vajec a tri zjedla.