Uplynulý víkend som strávila s deťmi u mojich rodičov. Potrebovala som trošku zmeniť prostredie, vypnúť, objesť sa dobrôt a popritom sa dobre vyrozprávať. Zároveň sme oslavovali synovcove šieste narodeniny a Petra Pavla, oboch máme v rodine. Stala sa nám pri tej príležitosti jedna krásna vec a chcela by som si ju takto uchovať v pamäti.V nedeľu sme teda varili u rodičov kotlíkový guláš, prišla aj moja polovička, brat s rodinou, sestra so synom, krstní rodičia. Chýbala nám len starká, ktorú sme pred pár týždňami odprevadili do nebíčka. Nikdy pri takýchto príležitostiach nechýbala, vždy prišla, posedela, porozprávali sme sa a bolo nám dobre.
Rozprávali sme sa o kadečom, popíjali sme kávu, jedli výbornú tortu, keď tu zrazu silná pecka a dačo spadlo do šálky s kávou. Všetkých nás trhlo, čo sa to stalo. Sestra sa pozrela do svojej šálky s kávou a vybrala stadiaľ nedozretý vlašský orech, ktorý spadol zo stromu. Možno to bola náhoda, možno nie, ale ktosi vtedy povedal: “To nás pozdravila starká z nebíčka. ” Bolo to také krásne milé, že som tomu hneď uverila. Áno, určite to tak bolo, pretože keby mohla, nechýbala by pri takejto príležitosti.
A tak nám zostalo len na chvíľku sa zamyslieť a zaspomínať si na ňu, aká bola, a ako nám všetkým strašne chýba…
