Bol raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí sa nežne milovali, ale nemohli mať deti. Kráľovná často myslela na dieťatko a veľmi sa trápila. Jedného zimného dňa sedela pri okne a vyšívala. Nešťastnou náhodou sa pichla do prsta a tri kvapky krvi spadli do snehu. Kráľovná si povzdychla:
– “Ách, keby som mala dieťatko s perami červenými ako krv, s pleťou bielou ako sneh a s vlasmi čiernymi ako eben!”
Zanedlho oslavovali narodenie malého dievčatka: malo pery červené ako krv, pleť bielu ako sneh a vlasy čierne ako eben. Dali jej meno Snehulienka. Žiaľ, kráľovná ochorela a zakrátko zomrela. Kráľ sa znova oženil a vybral si ženu, ktorej jedinou starosťou bol obdiv jej okolia. Mala čarovné zrkadlo, ktorého sa často pýtala:
– “Zrkadielko, povedz-že mi, kto je najkrajší v tejto zemi?”
– “Ty, moja kráľovná,” odpovedalo zrkadlo. “Ty si zo všetkých najkrajšia.”
Ale jedného dňa, keď sa kráľovná znova posadila pred zrkadlo, zrkadlo odvetilo:
– “Krásna si kráľovná, ale Snehulienka je oveľa krajšia.”
Kráľovná od závisti takmer pukla a prikázala preto poľovníkovi, aby Snehulienku odviedol do lesa a tam ju zmárnil.
– “Donesieš mi jej srdce, aby si mi dokázal, že si správne vyplnil moje príkazy.”
Keď poľovník vytiahol nôž, Snehulienka plakala a prosila ho, aby ju ušetril. Poľovník bol taký dojatý jej nevinnosťou a krásou, že sa nad ňou zľutoval a kráľovnej doniesol srdce lane, ktorú cestou do zámku zastrelil.
Snehulienka, ktorá poľovníkovi sľúbila, že sa na zámok už nikdy nevráti, zostala v lese sama. Dlho blúdila, až vyčerpaná našla malý domček. Vnútri bolo všetko maličké. Na stole bolo prestreté. Napočítala sedem malých tanierikov a sedem malých pohárikov. Zjedla z každého tanierika jedno sústo a vypila malý dúšok z každého pohárika. Potom si ľahla do najväčšej zo siedmich postieľok a zaspala.
V domčeku bývali trpaslíci a keď sa vrátili z práce, hneď zistili, že v ich domčeku niekto bol.
– “Niekto sedel na mojej stoličke,” povedal jeden z nich.
– “Niekto jedol z môjho tanierika,” hovorí druhý.
– “A niekto pil z môjho pohárika,” vraví tretí.
Nakoniec objavili v jednej z postieľok Snehulienku. Veľmi sa im páčila, ale neodvážili sa ju zobudiť.
Druhý deň ráno vyrozprávala Snehulienka trpaslíkom svoj smutný osud. Trpaslíci jej navrhli, aby zostala bývať u nich. Skôr, než odišli do práce, prosili Snehulienku, aby nikomu neotvárala.
Na zámku sa medzitým královná nedockavo vypytovala svojho zrkadla:
– “Zrkadielko, povedz-že mi, kto je najkrajší v tejto zemi?”
– “Si prekrásna, kráľovná moja,” odpovedalo zrkadlo, “ale Snehulienka, ktorá žije v lese u siedmich trpaslíkov, je oveľa krajšia.”
Kráľovná sa rozhodla, že sa sama zbaví Snehulienky. Prezliekla sa za starenku a vybrala sa do lesa. Našla domček siedmich trpaslíkov a zaklopala na okenicu. Ponúkla Snehulienke krásne červené jabĺčko zo svojho košíka. Krásna dievčina zahryzla do jablka, ktoré bolo otrávené a ako podťatá spadla na zem.
Navečer sa trpaslíci vrátili domov. Uvideli Snehulienku, ako leží na zemi. Bola taká krásna, že ju nechceli pochovať. Vyrobili jej sklenenú truhlu a obsypali ju kvetmi. Truhlu vystavili na čistinke v lese, aby sa mohli chodiť často pozerať na krásnu Snehulienku. Chodili na čistinku každý deň a plakali.
Ubehli týždne, ba i mesiace a Snehulienka bola rovnako krásna. Princ, ktorý tadiaľ prechádzal, bol taký dojatý jej krásou, že uprosil trpaslíkov, aby si mohol odniesť truhlu na svoj zámok. Jeho sluhovia zdvihli truhlu na plecia, ale vtom sa jeden z nich potkol. Náraz bol taký prudký, že Snehulienke vyskočilo z hrdla otrávené jablko. Otvorila oči a ožila. Princ ju hneď požiadal o ruku. Odviedol si ju na svoj zámok, kde vystrojil veľkolepú hostinu. Žili spolu šťastne a mali veľa detí.
Obrázok zdroj: pixabay.com
