Tichý večer do dvora pomaličky padá,
Každá cipka, cipuška na svoj pántik sadá.
Keď posledná vletela, Anulienka malá
na starosti kuríny pozatvárať mala.
Vždy najprv preráta, cipky či sú všetky,
aby z toho nemala na druhý deň pletky.
A práve dnes stala sa s cipuškami chyba,
pri rátaní zbadala, že jej jedna chýba.
Hľadali ju po dvore, na ulici v sade –
cipky nikde – dobre sa pozerali všade.
Smutné tváre, srdiečka potešila mama:
– Nebojte sa, detičky, ráno príde sama.
Mama išla postieľky napraviť im všetky –
zrazu volá: Nože sem, poďte moje dietky!
Kukli dietky do izby – ach, to bola pletka –
veď cipuška stratená na postieľke sedká!
Oči, ústa, srdiečka otázka to samá,
na tie zasa odpoveď má veru len mamka:
– Popoludní zaiste zavretý bol kurník,
vajíčko zniesť chcela nám, neotvoril jej nik.
Cez oblôčik vletela – otvorený býva,
na postieľku skočila – tam sa sladko sníva.
A keď zniesla vajíčko, zavzdychala: Och, och!
– Prečo y som musela vždy spať len na pántoch?
A tak sladko hajala, jak princezná v zámku,
teraz aj vy choďte spať, poslúchnite mamku.
