Škriepili sa raz vietor a slnko. “Som silnejší ako ty,” tvrdil vietor.
“Nie, to nie si,” odvetilo slnko.
Zrazu zazreli pútnika, ktorý kráčal svetom zahalený do plášťa. Slnko a vietor sa dohodli, že ten z nich, ktorý dokáže pútnikovi vyzliecť plášť, zvíťazí v ich spore.
Prvý bol na rade vietor. Celou silou zafúkal a strhol pútnikovi plášť z ramien. Ale čím silnejšie fúkal, tým pevnejšie si pútnik priťahoval plášť k telu. Tak to pokračovalo, až kým neprišlo na rad slnko.
Slnko sa teplo usmialo. Pútnik pocítil silu slnečných lúčov a čoskoro si rozopol plášť. Slnko hrialo stále viac a viac a pútnik už plášť nepotreboval. Zobliekol si ho a odložil do brašne.
A slnko bolo silnejšie ako vietor.
Poučenie:
HRUBÁ SILA NIKDY NEDOSIAHNE TO, CO DOKÁŽE MILÝ ÚSMEV.
