Mladá mamička položila svoju nohu na cestu života.“Vedie táto cesta ďaleko?” opýtala sa.
A mudrc povedal: „Áno, a táto cesta je aj ťažká. Zostarneš skôr, než dôjdeš na jej koniec.„
Ale mladá mamička bola šťastná a neverila, že by mohlo byť ešte niečo krajšie ako tieto roky. A tak sa hrala so svojimi deťmi, kŕmila ich a kúpala, učila ich viazať šnúrky na topánkach a bicyklovať sa, pripomínala im aby si urobili domáce úlohy a umývali si zuby. Svietilo na nich slnko a mladá mamička zvolala:
„Nikdy nebude nič krajšie ako tieto chvíle!”
Potom prišli noci i búrky a tá cesta bola niekedy tmavá a deti sa triasli strachom a zimou ale mamička ich pritisla bližšie, vzala ich do náruče a deti povedali:
„Mami, už sa nebojíme, pretože si blízko, a nič nám nemôže ublížiť.”
A prišlo ráno. Pred nimi bol vrch. Deti naň liezli a boli ustaté a aj mamička bola ustatá. Ale vždy povedala deťom: „Trochu trpezlivosti a sme tam.”
A tak deti liezli, a ako liezli učili sa zdolávať búrky. A týmto im dala silu čeliť svetu. Rok po roku, im ukazovala ľútosť, porozumenie, nádej, ale najviac zo všetkého….nepodmienečnú lásku. A keď prišli na vrchol povedali: “Mami, bez teba by sme to nezvládli.”
Bežali dni a týždne a mesiace a roky a mama im zostarla a zvráskavela. Jedného dňa im povedala:
“Toto je ešte lepší deň než ten minulý, pretože moje deti sa naučili tak veľa a teraz to odovzdajú svojim deťom. Moje deti dokážu kráčať vznešene a hrdo, so vzpriamenou hlavou, a tak to dokážu aj vaše deti ”
A jej deti povedali:
„ Bez teba by sme to nedokázali. Bola si nám na tejto ceste oporou, pomáhala si nám, usmerňovala, dávala nám rady. Nerobila si nič za nás, pretože táto cesta by bola jednoduchá, ale nepoznali by sme nástrahy, ktoré nás čakajú. Si to najlepšie v našom živote, náš prvý priateľ, prvá láska, dokonca aj prvý nepriateľ, a nič na zemi nás nedokáže rozdeliť. Budeš pre nás vždy prístavom, v ktorom môžeme prísť v každom počasí, aby si nás pohladila, privinula, a aj napomenula, ak na našej ceste zaváhame a stúpime vedľa.
V tento deň si želáme, aby si ešte dlho bola medzi nami, aby sme sa mali od koho učiť, pretože aj keď sme už dospelí, stále ťa potrebujeme.
Vieme, že sa vďačnosti sotva dosť nájde
za roky radosti vo chvíli každej,
za šťastie dopriate, za roky lásky,
za ruky zodraté, za všetky vrásky.
Aj tak však prijmi dnes kyticu vďaky,
zdravia i šťastia les a lásky vlaky.
