Raz sa korytnačka opaľovala, odrazu zazrela, ako k nej dolu riekou čosi pláva. Keď to priplávalo bližšie, zistila, že je to banánovník. Skočila do vody, priplávala k stromu a privliekla ho k brehu. Ale nevládala ho vyniesť na breh, preto šla hľadať pomoc.
– Našla opicu a priviedla ju, aby si pozrela korisť.
– Tu je banánovník, čo som zachránila z rieky, – povedala korytnačka. – Pomôž mi ho odniesť domov, zasadím si ho.
Ale opica myslela najskôr na seba a povedala: – Za pomoc chcem polovicu stromu.
Korytnačka odpovedala: – Keď mi pomôžeš, rozdelím sa s tebou.
Opica a korytnačka teda spoločne dotiahli strom ku korytnačkinej záhrade. – Teraz vykopeme jamu a strom zasadíme, – navrhla korytnačka.
Ale opica sa priečila: – Och, nie. Povedali sme, že sa rozdelíme.
– To je pravda, – odvetila korytnačka. – Zasadíme strom, a keď zarodí banány, každá si vezme polovicu.
– To nie, tak sa deliť nebudeme, – odporovala opica. – Rozdeľme sa hneď. Ty si vezmi pol stromu a ja si vezmem pol stromu.
– Tak sa deliť nedá, – odpovedala korytnačka.
– Ale ja chcem svoju čiastku hneď, – nástojila opica.
Korytnačka neochotne rozsekla strom napoly.
Opica pozrela na hornú polovicu stromu so zeleným lístím, a kedže sa jej pozdalo, že je to lepšia časť, povedala: – Horná polovica je moja.
Vzala si teda polovicu stromu so zeleným lístím do svojej záhrady a zasadila ju. Korytnačka zasadila svoju čiastku s koreňmi a hlinu udupala.
Opici čoskoro zelená polovica stromu uvädla a vyhynula. Korytnačkina polovica však vyhnala nové listy a po čase zarodila banány.
Keď banány dozreli, korytnačka ich chcela pooberať, ale nemohla vyliezť hore. Znova priviedla opicu a prosila ju, aby vyliezla na strom a pozhadzovala banány na zem. – Za námahu ti dám niekoľko banánov, – odpovedala.
Opica vyliezla hore. Sadla si navrch stromu a spokojne sa začala napchávať. Korytnačka stála a čakala, ale opica banány nezhadzovala. Sedela a jedla.
– Zhoď mi niekoľko, chytím ich, – povedala korytnačka.
– Nikdy, – odpovedala opica. – Oklamala si ma, dala si mi horšiu časť stromu. Teraz budem jest.
– Zhoď mi zopár, – prosila korytnačka.
– Tu sú šupky, – riekla opica a hádzala na zem šupky z banánov.
Teraz sa už korytnačka nazlostila.
Odišla, nazbierala tŕňov a pichliačov z kríkov a porozsýpala ich okolo stromu. Potom sa skryla. Keď opica zjedla posledný banán, zoskočila a dopadla na tŕne. Od bolesti sa metala, skákala sem i tam a vrešťala ako pominutá. Bolesť neprestávala, lebo kdekoľvek stúpila, všade sa jej do nôh zabodávali nové a nové pichliače.
Korytnačka sa na všetko dívala a nakoniec sa nemohla zdržať smiechu. Keď ju opica začula, rozbehla sa k nej, chytila ju a prevrhla na chrbát. Korytnačka sa nemohla ani pohnúť.
Opica potom zvolala: – Konečne ťa potrescem za tvoju zlomyseľnosť. Mám ťa zmlátiť palicou? Alebo ťa mám hodiť do mažiara a roztĺcť na múku? Či ťa mám zhodiť z kopca? A pospomínala veľa iných podobných trestov.
Napokon korytnačka povedala: – Keď ma tak veľmi chceš potrestať, prosím ťa, zhoď ma z kopca, alebo ma roztlč v mažiari, alebo rozmláť palicou. Potrestaj ma hocijako, len ma nehoď do vody.
Keď to opica počula, zaradovala sa.
– Aha! – zvolala, – do vody! Že som na to prv neprišla!
Zmárnim ťa vo vode!
Chytila teda korytnačku, priniesla ju k rieke a hodila do najväčšej hlbočiny. Voda sa rozšpľachla a korytnačka zmizla.
Opica sa však dlho netešila, lebo korytnačka po chvíli vyplávala na hladinu a vystrčila hlavu.
– Ďakujem ti, priateľka, – povedala opici, – ďakujem ti za službu! Ty nevieš, že voda je mojím domovom?

 

Obrázky zdroj : pixabay.com