Jednému pánovi bola dlhá chvíla, nuž slúbil holbu dukátov tomu, kto by tak cigánil, až mu povie, že je to lož. Poschodilo sa k nemu veľa ľudstva, a čo kto ako cigánil, každému povedal:
– To môže byť pravda.
Naostatok, keď si nikto peniaze nevyslúžil, kázal svojmu sluhovi Janovi zaniesť dukáty na tanieroch nakopené do izby. Ale Jano sa osmelil a prosil ho, či aj on môže voľačo porozprávať.
– Synak môj, len vrav, čo vieš, – pristal pán.
A Jano začal:
– Bol som raz v nebi a bolo mi tam veľmi dobre.
Pán mu na to:
– Ej, veď ti ja to verím, synak môj.
– Ale nemal som tam čo robiť, – vravel Jano, – tak som sa poberal naspät na zem.
– Ej, veď ti ja to verím, synak môj.
Potom Jano rozprával ďalej:
– Ale som z toho neba raz nevedel, ako dolu zísť. Povrazov tam nebolo, nuž som si nasúkal žinku z otrúb, a tak som sa spúštal dolu.
– Ej, to môže byt pravda, synku, – prikývol pán na Janovu reč.
– Ale tá žinka mi nedošla po samú zem. Nuž cože som mal robiť? Dobre lebo nebárs, zoskočil som tristo siah nad zemou a po uši som vhupol do blata, – rozkladal Jano.
A pán povedal len toľko:
– Aj to môže byť, synku.
– Potom som tam kričal, lebo som sa nijako nevedel vyškriabať. Napokon prišiel jeden pastier svíň a ten ma vytiahol. A keby ste vedeli, pán môj, kto to bol!
Zvedavý pán čaká, čo Jano povie.
– To bol váš otec, – vyhrkol Jano.
Pán sa nahneval a skríkol:
– Ej, ty cigániš, ty huncút!
– Cigánim? – spýtal sa Jano a vtom už uchytil milé dukáty aj s taniermi a poďho vnohy!
Pán sa veru aj hneval, ale čože mal robiť?
A Jano od tých čias neslúžil viac, ale si pekne gazdoval a gazduje hádam aj podnes.
