Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy mu zastalo dvoje detí, dievčatko a chlapček. Volali ich Evička a Janíčko. Tieto nebožiatka veľa vystáli pri mrchavej macoche – nikdy im pekného slova nedala, nikdy oko na nich neohriala, len sa jednostajne s nimi vadila a každý deň ich mlátila.
V tie časy bolo veľmi úzko medzi ľuďmi, a najmä u horárov to tak biedne vyzeralo, že neraz aj za tri dni nemali v dome ani kúska chleba. Naše nebožiatka veru ustavične hladovali a v robote sa zvŕtali od svitu do noci.
Keď už Evička a Janíčko nevládali hlad a bitku ďalej strpieť, dovraveli sa, že ujdú do sveta. Chytili sa za ruky a bežali do hory. Keď ich macocha zazrela, hneď vedela, čo je vo veci, a náramne sa rozpajedila. V zlosti kričala za nimi:
– Bodaj ste sa na to premenili, z čej stupaje sa napijete!
Braček a sestrička utekali horami-dolami, kde ich dve oči viedli. Ale slnko pripekalo a Janíka začal trápiť smäd. Prišli na medvediu stupaj, kde dažďová mláčka stála.
– Evička, sestrička, ja by som pil! – vzdychal Janík.
– Ach, nepiže, Janko, nepi, veď je to medvedia stupaj, ostal by si medvedíkom. Na ty radšej túto plánočku, azda ti od nej smäd prejde.
Janík pohrýzol plánočku a smäd sa mu pominul.
Idú, idú zas hodný kus – tu prišli na vlčiu stupaj a Janíka trápil ešte väčší smäd.
– Evička, sestrička, ja by som veľmi pil, napijem sa z tejto mláčky!
– Ach, nepiže mi, nepi, veď je to vlčia stupaj, ostal by si vĺčkom. Na ty radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.
Janík pohrýzol plánočku a bolo mu ľahšie.
Idú, idú, ale čím ďalej stúpali, slnko vždy viac pripekalo a Janíkovi šlo už na zamdletie.
– Sestrička Evička, dajže mi ešte, daj jednu plánočku!
– Ach, braček môj premilený, ved už viacej nemám. Ešte kus dočkaj, bude tu nablízku studnička.
O chvíľu prišli k jelenej stupaji.
– Sestrička Evička, nevládzem ďalej, musím sa napiť!
– Ach, nepiže mi, nepi, veď to je jelenia stupaj, ostal by si jeleňom! – dovrávala mu Evička.
Ale len čo sa obzrela, Janík sa zohol k tej mláčke a hneď ostal jelenčekom.
Ako ho takého zazrela, zalomila Evička ruky a pustila sa do plaču:
– Ach, Janíčko, môj nešťastný braček, čože si ja teraz s tebou počnem? Ach, prídu psi, tí ta roztrhajú, prídu poľovníci, tí ta dostrieľajú!
Smutný jelenček stúpal po jej pravom boku.
Neprešli ani desať krokov, stála tu pekná studnička s vodou ako najčistejšie sklo. Dievča sa napilo do chuti a tu sa jej hneď zaligotala na cele zlatá hviezda a aj vlasy jej ostali zlaté.
Od tej studničky sa pobrali ďalej a prišli na čistinku, na ktorej stála kopa sena.
– Ach, braček-jelenček, tu my zostaneme. Tu nás macocha nenájde!
Vyhĺbili si do tej kopy dieru a tam sa v noci pred vetrom a dažďom skryli. Keď slniečko vychádzalo, Evička si sadla na kopu, prečesávala si vlásky a s plačom rozprávala:
– Ach, keby to moja mamička vedela, že sa ja na tejto kope trasiem a svoje zlaté-prezlaté vlásky češem!
Jelenček sa chodil pásť a ona sa jahôdkami a korienkami živila. Tak to trvalo dajaký čas.
Do tej istej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Ako tak Evička raz na sene sedela a vlásky si prečesávala, pribehol upachtený jelenček a zápäť za ním pes. Jelenček sa šuchol do sena a pes, ako dievča zazrel, poobšmietal sa okolo neho a vrátil sa nazad k svojmu pánovi.
Pán mu hodil kus pečienky, pes ju schytil a poď! – rovno k milému dievčaťu. Pečienku mu na lono pustil a zas bežal k pánovi. Tak spravil aj po druhý raz. Mladému kráľovi bolo divné, kde pes pečienku vláči. Zahodil mu ešte kus, a keď pes zase len v tú stranu bežal, mladý kráľ pobral sa rovno za ním a pekne-krásne prišiel k Evičke.
– Čože ty tu robíš? – opýtal sa jej. A Evička mu vyrozprávala všetko, čo a ako sa im vodilo.
– A či by si nešla so mnou? – povie na to kráľ.
– Nie veru, lebo svojho bračeka-jelenčeka nemôžem samého nechať. Zastrelili by mi ho.
– Neboj sa, – odpovedá kráľ, – ja ti ho nedám zastreliť. Len poď, pri mne vám dobre bude!
Na tie pekné reči Evička pristala ísť s kráľom. Sadli na koňa a šli do zámku.
Tu Evička našla všetko, čo jej bolo treba, aj bračeka-jelenčeka dobre opatrili. Šiat mala na výber, jedny krajšie od druhých, len tak v nich prekvitala. Pritom ju dali učiť všetkému, čo kráľovnej treba vedieť, a keď dorástla, vzal si ju mladý kráľ za ženu. Ale sa jej najprv musel zaprisahať, že nedá jelenčekovi nikdy ublížiť.
Dobre lebo nebárs, v kráľovskom zámku bývala aj jedna stará baba a tú veľmi škrelo, že sa mladý kráľ s Evičkou oženil, lebo sa nazdávala, že si jej dievku vezme.
Kráľ musel po čase odísť do vojny. A tu poručil starej babe, aby kráľovnú dobre opatrovala.
Onedlho narodil sa Evičke utešený chlapček. Na čele mu svietila zlatá hviezdička, ale mladá kráľovná veľmi oslabla.
Tu si pýtala trochu vody, stará baba jej však povedala:
– Popod oblok Dunaj tečie, nachýľ sa a pi!
– Ach, akože sa ja mám nachýliť, keď som taká ubolená!
– Komu aká vďaka, – zadudrala baba, – ty sa nenachýliš, a ja ti vody nepodám!
Kráľovná nemohla ďalej od smädu, nuž sa nachýlila cez oblok, a ako bola tak nachýlená, strčila ju stará baba do Dunaja a hneď namiesto nej svoju dievku do postele uložila.
Chlapčeka so zlatou hviezdou sa jej nevidelo zmárniť, dosť jej bolo, že mohla svoju špatu podstrčiť.
Kráľovná sa ale neutopila, len sa na zlatú kačku premenila a s druhými kačkami po Dunaji plávala.
Ale chlapca, nebožiatko, ako matku pri sebe necítilo, začalo plakať a nijako sa nedalo učičíkať. Vtom pribehol jelenček do izby a knísal rožkami na znak, aby mu to dieťa na ne položili, že ho pokolíše. Stará baba si už nevedela s dieťaťom rady, nuž mu ho položila na rožky a zahundrala:
– Choď a zlomte obaja krky!
Jelenček sa pobral dolu brehom k Dunaju, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:
– Kačičky, sestričky, či ste nevideli matku tomuto dieťatku?
– Videli, videli, v tom treťom kŕdli! – odpovedali kačičky.
A vtom už letela zlatá kačka k brehu, premenila sa na krásnu paničku, vzala dieťa a povedala mu:
– Môj synček zlatý, prezlatý, okúpem ťa, nakŕmim ťa, povijem ťa!
A priam to všetko urobila.
Potom ešte raz vyobjímala, vybozkávala dieťa, a tak ho jelenčekovi na rôžky položila. Tu sa zase premenila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.
Tak to šlo dlhý čas: jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju a chlapca bolo krásne ako ruža.
Naveľa odpísal kráľ z vojny, aby ho vtedy a vtedy čakali domov. Tu hneď stará baba rozkáže svojej dievke, aby si do postele ľahla a chorou sa robila. A keď kráľ príde, aby si len z toho jelenčeka mäso pýtala.
Kráľ sa šťastlivo vrátil domov a veľmi sa zaradoval krásnemu dieťatku. Ale nad ženou, čo v posteli ležala, nemohol sa prenačudovať, a najviac mu bolo divné, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu stará baba vedela hneď vykrútiť, že veru choroba nikomu krásy nepridá a zlatá hviezda i zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.
A dievka z postele začne volať:
– Jelenie mäso by som jedla, od toho by som ozdravela.
Dajte mi toho jelenčeka zarezať!
– Ej, – povie na to kráľ, – veď som ti musel prisahať, že jelenčekovi nikto nesmie ublížiť. Akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?
Ale tá špata nič, len ešte väčšmi volala:
– Jaj, jelenie mäso by som jedla. Dajte mi toho jelenčeka zarezať!
Zadivený kráľ iba hlavou krútil a vtom sa prebudí dieťa a začne plakať a nariekať. Na ten plač pribehol hneď jelenček a knísal rožkami.
Dosť stará baba dieťa čičíkala, dieťa veru nechcelo utíchnuť a jelenček len jednostaj knísal rožkami. Kráľovi bolo divné, čo ten jelenček robí. A stará baba mu povedala, že chce dieťa na rohoch pokolísať. Nuž kráľ rozkázal, aby mu ho dali. A jelenček, ako dieťa na rohy dostal, vybehol von dverami. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, schytil sa za ním. Jelenček išiel rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:
– Kačičky, sestričky, či ste nevideli matku tohoto dieťatka?
– Videli, videli, v tom tretom kŕdli, – ohlásili sa kačky.
Zlatá kačička hneď vyletela z Dunaja, premenila sa na krásnu paničku, vzala na ruky dieťa a povedala mu:
– Môj synček zlatý, prezlatý, okúpem ťa, nakŕmim ťa, povijem ťa!
Potom, keď to všetko urobila, začala dieťa objímať a bozkávať:
– Ach, – narieka, – čože robí ten tvoj drahý otec? Ach, keby on vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!
Tu kráľ spoza kríka vyskočil ako najstrmšia strela a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tej chvíli premenila na zlatú kačku a potom na žabu, jaštericu a ktovie na aké potvory ešte.
Ale kráľ ju mocne držal a zvolal:
– Nepustím ťa, nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, ako si predtým bola!
Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena a namiesto jelenčeka držal dieťa na rukách švárny šuhaj.
Natešení pobrali sa všetci do zámku a kráť zaviedol ženu s dieťaťom a švagrom do osobitnej izby, ale tak, aby nikto o tom nevedel. Stará baba sa nazdala, že jelenček s dieťaťom dakde skazu vzal, a bola rada.
Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnoho ľudstva zavolať. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievku za vrchstolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstal kráľ a takto sa ohlásil:
– Milí hostia! Mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čo by zaslúžil ten, kto chcel dvoch nevinných ľudí o život pripraviť a tretiemu šťastie pokaziť?
Stará baba sa šikovne ozve:
– Ten nezaslúži nič inšie, len aby ho so všetkou perepúťou do suda klincami vybitého zadebnili a dolu vrchom pustili.
Vtom sa otvorili bočné dvere: kráľovná s dieťaťom na rukách a švárny šuhaj vstúpili do svetlice a kráľ rozpovedal všetko, čo a ako sa stalo. Starú babu aj s dievkou naskutku odviedli a ako sa sama odsúdila, tak sa im povodilo. A kráľ posadil k sebe kráľovnú i švárneho Janka a tak sa všetci spolu radovali a radujú sa doteraz, ak nepomreli.
Obrázok zdroj: pixabay.com
