Zbadala raz líška sedieť na strome kohúta a hneď sa jej začali slinky zbiehať na dobrú večeru. Ale kohút sedel príliš vysoko a líšky sa po stromoch driapať nevedia. Začala teda premýšľať, ako kohúta priláka na zem.
Posadila sa pod strom a pekným hláskom sa kohútovi prihovorila:
– “Kohútik, jarabáčik, už si počul tú novinu? Všetci budeme žiť ako jedna veľká rodina. Vtáci a šelmy budú odteraz priateľmi. Sám kráľ zvierat tak rozhodol. Už si nebudeme ubližovať. Ja nebudem naháňať kohúty a sliepočky a vy sa už líšok nemusíte báť. Nože, zleť z tej výšky, nech sa môžeme objať na znak nového priateľstva.”
Kohút bol však opatrný a takto odpovedal zaliečavej líške:
– “Som rád a teší ma tá nová správa. Práve sa rozhliadam po okolí a vidím, že sa sem blížia aj ostatní priatelia. Uháňa sem skupinka dedinských psov. Môžeme aj im povedať o tej novine.”
Keď to líška počula, vyskočila na rovné nohy a začala sa nespokojne obzerať okolo seba. Kohút zatrepal krídlami:
– Čože sa tak bojíš, kmotrička? Ved sme teraz všetci priatelia!”
No to už líška trielila do húštiny a len pomedzi zuby zavrčala:
“Ja to viem veľmi dobre, ale tí psi to istotne ešte nevedia.”
Poučenie:
Never slepo zaliečavým ľuďom.
