Už pri narodení syna som bola pevne rozhodnutá, že mu budem pravidelne zapisovať jeho vlastné výroky a naše zážitky s ním, prvé slová, prvé kroky, prvé lásky, udalosti zo škôlky, školy, proste všetko o ňom a okolo neho. Zatiaľ sa mi daný sľub darí dodržať a tento modrý album s jeho prvou čiapočkou, ponožkou a náramkom s poradovým číslom z pôrodnice (bol 1969. dieťaťom toho roku v tejto pôrodnici) dostane náš syn na svoje 18. narodeniny.
A aby bolo všetko po poriadku pridala som i rodokmeň nás rodičov, naše svadobné fotky, svadobné foto starých rodičov, naše bábätkovské fotografie, zábery z čias tehotenstva, krátko pred pôrodom, úplne prvý záber po pôrode,atď, atď. Nasleduje niekoľko blahoprajných pozdravov našich známych, z ktorých mám najradšej mail manželovho kolegu z Číny (teda i rodeného Číňana), kde nám pripojil i niekoľko milých a pre nás úsmevných rád pre novopečené mamičky s nádychom úplne inej kultúry.
Možno i vás nasledujúce riadky inšpirujú (ak to ešte nerobíte) na podobný “kronikový” výtvor. Verím, že k takýmto krásnym spomienkam sa bude každá rodina vždy pravidelne a s radosťou vracať:
a tu niekoľko čriepkov od nás:
1.rok:Keď ťa po pôrode prvýkrát uvidela moja mamina, hneď vtipne skonštatovala: “Ty si ho neporodila, tvôj muž ho vypľul.” Bol si skutočnou kópiou svojho otca. Pri nás vlastne každý tvrdil, že test na určenie otcovstva nie je potrebné robiť, ale snáď by nebol zlý test na určenie materstva…
2.rok – prvá “4-slovná” veta: Pri obliekaní som úplne zľahka hrabla do tvojich vláskov, načo si zaprotestoval: “No-no-no, mama Íša bum-bum.” (syn volal sám seba Íša).
Ocko ťa začal učiť hovoriť “ďakujem”. Robila som na večeru palacinky a vždy, keď som ti novú položila na tanier, zahlásil on nahlas: “Ďakujem, mama.” Celý čas si sa prizeral, občas si niečo nezrozumiteľné zamrmlal.
Potom prišiel na rad ocino. Položila som mu prvú palacinku na tanier, pričom sme boli zabratí do nejakého rozhovoru, z ktorého si nás vytrhol svojim ráznym: “Ocooo…ďakujem, mama!” A od tohoto momentu si začal používať slovko “ďakujem”.
Dnes sme boli na bežnej kontrole u detského lekára, pretože máš dva roky. Obrovská miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali, bola zariadená ako útulný detský kútik. Čas kontroly bola zameraná i na tvoju pohybovú zdatnosť. Musel si napr. vyliezť na stôl a z jeho druhej strany zísť po schodíkoch dole. Potom si cez celú miestnosť musel bežať ku doktorovi, nalákal ťa na hroznový cukor a vzápätí si mal mne ukázať, čo si dostal.
Ja som sa zasa chcela pochváliť pred pánom doktorom, akého mám slušne vychovaného syna, a tak som sa ťa spýtala:”A čo povieš pánovi doktorovi?”
Skrčil si plecia, natiahol hlavu dopredu a hlasno zakričal: “Ešteeeeee.”
Musela som ísť na WC, ty si sa hral v izbe. Práve keď som bola hotová, vletel si dnu a kričal: “Mamaaa čakaj, mama čakaj.” Nechápavo som pozerala, čo sa deje. Pribehol si ku záchodovej mise, nadvihol si príklop, pozrel dovnútra, potom na mňa a hrdo si zahlásil: “Super, mama, supeeer.” (presne tak, ako keď ja chválim teba) a so zdôraznením na slovíčko ´super´.
Mal si čosi vyše dvoch rokov, boli sme na dovolenke v Taliansku- jazero Como. Večerali sme v príjemnej reštaurácii, personál bol veľmi milý, hlavne ty si sa im páčil. Jašili sa vrámci možností s tebou. Keď sme odchádzali, bola už reštaurácia dosť naplnená. Povedala som ti: “Nezabudni pozdraviť tetu čašníčku, už ideme domov.”
“Anooo…” a skôr než sme sa stihli spamätať, rozbehol si sa od stola ku stolu a všetkých rad radom si s úsmevom zdravil a mával im ručičkou na rozlúčku. Cela reštaurácia sa rozosmiala.
