Bol piatok, čas obeda. Sedela som v reštaurácii s kolegami a premŕvala sa vidličkou v zeleninovom šaláte s krevetami. Mysľou ešte stále v excelovských analýzach, s hlavou do ktorej, vďaka tretí deň neutíchajúcej migréne, vytrvalo tlčie asi tisíc malých kladiviek. Cez presklenú stenu reštaurácie ma do očí bodlo ostré letné slnko. Bolesť sa znásobila, žalúdok urobil kotrmelec. Náhle, zúfalo túžiaca po záchrane tam, kde nezaberajú žiadne lieky, som v návale bolesti prižmúrila oči.

Potom, ako som ich po chvíli otvorila, moju pozornosť upútal párik sadajúci si k vedľajšiemu stolu. Turistické topánky, batohy, športové oblečenie. V piatok na obed si takýto výstrelok môžu dovoliť jedine dôchodcovia. Áno. Mohli mať niečo po sedemdesiatke, no aj napriek pokročilému veku bolo zrejmé, že žijú aktívnym životom. Pán si mi sadol chrbtom. Za tú chvíľu, čo sa zosunul na drevenú stoličku, som si stihla všimnúť jeho ustarostený, zachmúrený, možno uhundraný výraz tváre. Akoby bol na tom mieste proti svojej vôli.

Zato na pani som mala vynikajúci výhľad. Drobné, útle, britké žieňa, ktorej sa oči smiali tak okato, až v nich tancovali dva malé plamienky. Z tváre jej sršala obrovská dávka pozitívnej energie. V tej starenke bolo niečo na prvý pohľad len veľmi ťažko definovateľné. Niečo, čo dnes človek vidí v ľuďoch len veľmi zriedkavo. Rinul sa z nej život ako riava, ktorá obmýva srdcia tých, čo vidia, čo si všímajú. Tá pani bola aj napriek pokročilému veku vyslovene krásna. Zaborila vidličku do piškótového cesta preliateho vanilkovým krémom a lišiacky sa usmiala sponad okraja šálky s kávou. Malé ohníky sa opäť roztancovali, náušnice s drobnými kamienkami sa jej rozhojdali na ušiach.

Po obede som oddelila od ostatných kolegov a kráčala som do kancelárie chvíľu sama. Pani s diamantovými očami mi neschádzala z mysle. Napriek vráskam a pigmentovým škvrnám na rukách. Napriek mierne ohnutému chrbátu, napriek ochabnutej pokožke z nej išlo toľko krásy, až ma opäť zamrazilo. A v tom som si spomenula na vetu, ktorú vyriekla jedna mladá Parížanka nedávno na YouTube: “Perfection doesn´t exist. Just love yourself the way you are.” Dokonalosť neexistuje. Milujte sa takú, aká ste.

Nezabúdajme, že skutočná krása nikdy nejde zvonka. Skutočná krása pramení zvnútra. Tak nebojujme s časom a majme sa rady presne také, aké sme. Je to veľmi oslobodzujúci pocit. A ešte citát na záver: “Všetko, čo na žene nie je spojené s jej dušou, sú na nej zanedbateľné maličkosti. “

Obrázok zdroj: Pixabay.com