Prečo je more slané? Vždy nebolo.
Kedysi dávno, pradávno, keď voda v mori bola sladká a soľ v horách tvrdá ako skala, žil kráľ. Mocný kráľ, mocnej soľnej krajiny. Ten mocný kráľ, mal však jednu slabosť. Tou slabosťou bola jeho jediná dcéra, krásna Solulienka. Všetkého mal dosť. I bohatstva, i rozumu, i soli. Iba dcérku mal jedinú. A o ňu sa bál.
Vládol múdro a spravodlivo nad svojou veľkou krajinou, ktorá bola stále bohatšia a bohatšia, pretože ľudia všade, na celom svete soľ potrebovali, a chodili ju nakupovať. Kde? No predsa do soľnej krajiny. Prichádzali tam kupci z celého sveta. Prichádzali so zlatom, drahými kameňmi, a odchádzali so soľou. Krajina bohatla a prekvitala. A Solulienka tiež.
Bola krásna a múdra a nadovšetko otca milovala. Trávila s ním každú voľnú chvíľku. Zabávali sa spolu, zhovárali a zhovárali. Vlastne, Solulienka sa stále vypytovala, a kráľ odpovedal. Učil dcérku, odovzdával jej vladársku múdrosť a tešil sa že raz, keď dorastie, bude ona spravodlivo a múdro vládnuť v ich krajine, kde soľný mužíčkovia v hlbokých jaskyniach rúbali soľné skaly, poddaný ich vonku drvili a mleli, do bielych vriec to bohatstvo nakladali, a kupci z celého sveta, ju do všetkých jeho končín rozvážali. A spolu so soľou i chýry o krásnej Solulienke.
A do krajiny okrem kupcov, začali chodiť i mladí muži. Boli to synovia kráľov z ďalekých krajín. Všetci chceli vidieť Solulienku, stretnúť sa s ňou, pozhovárať. A keď sa im túžba splnila, opantala ich ďalšia: chceli sa s ňou oženiť. Ale Solulienka bola ešte veľmi mladá, a zatiaľ iba svojho ocka milovala. Roky ubiehali. Soľná krajina bola čoraz bohatšia, Solulienka čoraz krajšia, a kráľ čoraz starší, a smutnejší.
Pýtate sa, že prečo smutnejší?
Nuž preto, lebo sa bál.
Že čoho sa už bohatý a mocný kráľ mohol báť?
No predsa samoty.
Solulienka, jeho jediná dcéra, dorástla, a kráľ vedel, že nadišiel čas, Solulienku vydať. A ten čas privial na čelo kráľovi chmáry. Pytačov veľa, dcérka jediná. Žiadneho z kráľov si nechcel rozhnevať, žiadneho uraziť. A navyše, nechcelo sa mu s dcérkou rozlúčiť a do nejakej cudzej, ďalekej krajiny ju vydať. Chcel, aby bola stále pri ňom, aby ho na starobu tešila, aby múdro spravovala krajinu, v ktorej vyrástla. Kráľa nie vladárske, ale otcovské starosti kvárili. Nevedel sa rozhodnúť, nevedel ich vyriešiť.
A Solulienka? Ani tá veru o bohatých pytačov z ďalekých krajín nestála, ani jej sa nechcelo odísť zo svojej soľnej krajiny. A to najmä od chvíle, keď sa s Miškom vodárom, po prvýkrát stretla.
Kto bol Miško vodár?
Nuž v solnej krajine, kde bolo všetkého dostatok, predsa len niečo pochybelo. Voda. Nie že by tam neboli potoky, rieky, či jazerá, to nie, boli, ale slané. To preto, lebo potôčiky zo slaných skál vyvierali, svoju slanú vodu do riek vylievali, a rieky slanou vodou jazerá plnili. A ktože už môže slanú vodu piť? Nik! Ani v soľnej krajine. Bola by tam bieda žiť keby nie jedného vysokánskeho vrchu, z ktorého mocný prameň sladkej vody vyvieral. Sladký preto, lebo do takej výšky, z ktorej on padal, slané skaly nedorástli.
A pod tým vrchom, žil starý vodár. Odvekov muži z jeho rodu po celej krajine vodu rozvážali. Ľudia si ich vážili, lebo vedeli, že tak ako bez soli, ani bez vody nemožno žiť.
Starý vodár mal dvoch synov. Ale nie vždy to, čo z jednej byle vyrastie, rovnaké býva. Ani vodárovi synovia neboli rovnakí. Keď dorástli, otca v práci vystriedali. Spolu ráno do sudov vodu naberali, sudy na vozy nakladali, po krajine rozvážali, s ľuďmi sa stretávali, a skúsenosti naberali. Ale nie rovnako. Lebo ani rozumu pán boh každému rovnako nenadelil. Miško vodu rozvážal, s ľuďmi sa zhováral, ich problémy im pomáhal riešiť, krajinu dôverne spoznával. Vedel o všetkom, čo sa v nej deje. Možno lepšie ako sám kráľ. A Juro? I ten vodu rozvážal. S ľuďmi sa stretával, ale videl iba to, čo vidieť chcel. Kto je bohatý, kto ešte bohatší. Starosti iných ho netrápili. Iba on sa trápil, že nie je bohatý. Bohatý ako kráľ, čo mu celá krajina a všetky tie soľné jaskyne patria.
A tak tí dvaja bratia po krajine chodili, vodu rozvážali. Ale kým Juro domov iba zášť a závisť v svojom srdci donášal, Miško ten sa po každej ceste domov bohatší vracal. Bohatší na srdci i na rozume. Pretože ľudí počúval. Ich radosti i bôle s nimi prežíval. Bol spokojný a šťastný. Až do chvíle, kým sa po prvý raz, s princeznou Solulienkou nestretol. Lebo i na hrade pitnú vodu potrebovali.
A keď jedno ráno spolu s bratom na hradnom nádvorí sudy s vodou skladali, zazreli princeznú. Obaja ostali jej krásou omráčení. Obom sa srdcia rozochveli, lenže každému inak. Jurovi závisťou, že ju nemôže mať, Miškovi smútkom, že ju nemôže mať.
A Solulienka?
Aj jej sa srdce zachvelo. Láskou k Miškovi, ktorý sa jej na prvý pohľad zapáčil. Ale aj ona vedela, že ho nemôže mať. Kde by kráľ dovolil, aby si jeho jediná dcéra, o ktorú sa bohatí z celého sveta uchádzajú, zobrala obyčajného vodára.
Ale múdra princezná, ktorú múdri kráľ vychoval, sa len tak ľahko nevzdá. Rozmýšľala, rozmýšľala, až konečne niečo vymyslela. Jedného rána zašla za otcom, a priznala, že veru sa jej nechce od otca odísť, do akejsi cudzej krajiny sa vydať. Že chce iba takého muža, čo spolu s ňou, v ich krajine, bude hodný vládnuť.
Kráľ sa zaradoval, i zosmutnel zároveň. Zaradoval sa, že Solulienka ho nechce opustiť. A zosmutnel, lebo vedel, že ani jeden princ neopustí svoju krajinu a nezostane u nich. Ani kvôli Solulienke.
Ale práve to princeznú tešilo. Veď ona princa nechcela. Chcela Miška, ktorý v jej srdci kraľoval. No vedela, že by dobre kraľoval aj v soľnej krajine.
A tak nahovorila kráľa, aby dal vyhlásiť, že Solulienkiným mužom sa stane ten, kto dokáže, že je najviac užitočný svojej krajine. Chýr sa rozniesol ako blesk. Každý mladý muž začal rozmýšľať, ako dokázať, že je pre svoju krajinu najužitočnejší. Aj pod Vodný vrch sa ten chýr doniesol.
Aj Juro aj Miško ho počuli. A každý po svojom zareagoval. Miško naďalej poctivo vodu rozvážal, pretože vedel, že dobrú prácu vykonáva, a že nemôže prestať, ak majú ľudia spokojne žiť.
Ale Juro, ten chcel v prvom rade sám spokojne žiť. A myslel si, že len bohatý môže byt užitočný. A tak sa rozhodol zbohatnúť.
Ako?
Nuž takto. Vedel, že kráľ je bohatý zo soli. A preto sa rozhodol, že mu soľ ukradne. Krajina bez soli schudobnie a potom keď sa on, Juro, s ukradnutou soľou objaví, kráľ ho isto iste za svojho zaťa prijme. Od kupcov počul, že kdesi je krajina, čo na samom brehu mora leží. Rozhodol sa, že tam sa so svojim ukradnutým bohatstvom ukryje. Naložil vozy, na ktorých s Miškom vodu rozvážali, množstvom soľných skál, a poďho v noci preč so soľnej krajiny rovno k moru.
Cesta bola dlhá, a tak mal čas hlúpy Juro rozmýšľať. Samozrejme, po svojom. Ak do tej prímorskej krajiny so svojim soľným bohatstvom príde, čo ak mu ho budú chcieť ukradnúť. Isto iste mu ho budú chcieť ukradnúť, keď kupci za soľ toľkým zlatom platia. Bude musieť soľné skaly dobre ukryť. Po dlhej ceste došiel až na breh mora. Všade samá voda, samý piesok. Kde tu soľné skaly ukryješ?
No predsa vo vode! A možno ešte i vyrastú. Ved sám videl, ako všetko bujnelo a rástlo od vody, čo spolu s Miškom rozvážali.
Nelenil, a dal sa slané skaliská do vody hádzať. Strácali sa v priezračnej vode, sadali na dno. Keď dopadla posledná, zmorený Juro si sadol na breh, že počká, kým jeho bohatstvo začne rásť. A zatiaľ v soľnej krajine, začalo byt zle-nedobre. Nie z toho, že by im soli pochybelo, Juro predsa na pár vozoch nemohol odniesť všetky soľné jaskyne, ale vody nebolo. Nie že by prestal prameň vyvierať, ale nebolo na čom vodu rozvážať. Susedia síce voz požičali, ale Miško sám s jedným vozom nestíhal. A tak ľudia v bohatej soľnej krajine, začali byt smädní a nespokojní. Nech sa ako Miško snažil, všetkým nevládal vodu poroznášať. A tak začal rozmýšľať.
Čo keby vodu prinútili samu k ľuďom pritekať? Ale tak, aby sa cestou zo slanej zeme nenapila. Na druhý deň ráno sa ustanovil pred samotného kráľa, a povedal mu svoj plán. On veru na vozoch viac vodu rozvážať nebude. Kráľ sa zhrozil. Solulienka zosmutnela.
Ale iba na chvílu, lebo Miško vo svojej reči pokračoval. Chce, aby mu kráľ povolil postaviť po celej krajine hrubočizné rúry, ktorými bude voda sama k ľudom pritekať. Kráľ súhlasil, a keď Miško odišiel, spýtala sa princezná, že komu ju to kráľ za ženu prisľúbil?
Kráľ musel uznať, že najužitočnejší pre ich krajinu je vodár Miško. Preto dal vyhlásiť, že ak Miško pre soľnú krajinu vodu zabezpečí, stane sa Solulienkiným mužom a budúcim vládcom krajiny. Miškovi všetci pomáhali, lebo vedeli, že tým aj sebe pomáhajú.
A keď z vodovodu prvá kvapka vytryskla, slávila sa v soľnej krajine kráľovská svadba. Všetci boli spokojní a šťastní, lebo vedeli, že kráľ si vybral správneho nástupcu, a Solulienka správneho muža. Chýr o tejto svadbe sa rozniesol po celom svete. Doletel až k moru, kde na brehu hlúpy Juro sedel a čakal, kým mu z neho jeho bohatstvo nevyrastie.
Ale čakal márne. Iba čo vodu v mori pokazil. Skaly sa v ňom rozpustili, všetku vodu osolili. Chamtivý Juro sebe, ale i druhým uškodil. Lebo tak to už chodí.
Zlo a závisť, skazu a biedu plodia.
