Boli raz muž a žena a boli veľmi chudobní. Nemali deti, nuž sa im prihodilo starať len o seba. Keď začali starnúť a sily ich opúšťali, žili zo dňa na deň biednejšie. Raz povedala žena: – Počuj, starký môj, chleba nemáme, ale jesť nám treba. Preto urobíš dobre, keď sa poberieš do mesta a skúsiš predať tento kúsok plátna, čo som utkala. Chcela som ti z neho ušiť košeľu a sebe sukňu, ale to už odložíme na lepšie časy.
Muž vzal plátno a neskoro večer vydal sa na cestu, aby bol v meste včasráno. Šiel cez veľký les, kde medzi kríkmi vyvieral prameň. Pri pramienku sedel starček s dlhou bielou bradou.
– Kamže tak neskoro? – spýtal sa starček chudobného človeka. A on mu vyrozprával, po čo ide do mesta. Že sa ponáhľa predať plátno, aby si mohli kúpiť chlieb a nezomreli od hladu.
– Nuž, – povedal starec, – i ja by som kúpil od teba to plátno. Usporíš si aspoň dlhú cestu. Tu máš zaň sto toliarov. A urobím pre teba aj viacej. Nikdy nebudeš mať núdzu, ak mi sľúbiš, čo tvoja žena nosí za pásom.
Muž mu to hneď prisľúbil, lebo sa nazdal, že je reč o zväzočku kľúčov, čo jeho žena vždy nosí za pásom. “Bez nich sa ľahko zaobídeme,” pomyslel si, “len keď nebudeme trieť biedu i v starobe.”
Starček mu povedal, aby o šesť mesiacov prišiel k pramienku s tým, čo jeho žena nosí za pásom. Odteraz nebudú trieť núdzu, stačí len siahnuť do skrine, vždy tam nájde dosť peňazí.
Muž sa potom vrátil domov so sto toliarmi a žena bola veľmi spokojná, že plátno tak dobre predal. Ale o ostatnom jej nepovedal, myslel si, že na to má dosť času. Onedlho však žena zbadala, že muža čosi trápi a že zo dňa na deň sa väčšmi sužuje. Raz sa ho teda na všetko povypytovala, takže sa musel priznať. Vyrozprával jej, ako sa pokonal so starčekom pri prameni.

– Vecné nešťastie si priviedol na naše hlavy, – zažialila žena. – Nechce moje kľúče, ale dieťa, čo nosím za pásom. Sľúbil si ho, a nevieš komu.
Muž sa vyhováral, vraj jemu ani na um nezišlo, že by sa v starobe dočkali dieťaťa. Ale čo sa stalo, nedá sa zmeniť. Sľub museli splniť, lebo keby aj chceli, slovo sa nedalo zrušiť. Ved kde by vzali peniaze, čo už od starčeka dostali a utratili?
Žena nevedela, čo robiť, preto čušala. Keď prešlo šesť mesiacov, narodilo sa im dieťa – krásny veľký chlapček. V stanovený deň vzal muž chlapčeka a viedol ho do lesa. Bielobradý starček už čakal pri prameni.
– Vitaj, – povedal starček. – Splnil si slovo, ako aj ja. Nemusíš sa báť, lebo ja nie som škriatok ani diabol. Pre tvoje dieťa chystám skvelú budúcnosť. Myslím však, že by vám ťažko padlo, keby ste mi mali dať dieťa hneď teraz, nie je mi naponáhlo. Keď chlapček zavŕši desiaty rok, príď s ním zasa sem. Dovtedy sa postaraj, aby sa mu dostalo najlepšej výučby, lebo chcem z neho urobiť veľkého človeka.
Potom vzal starček dieťatko do náručia a premenil ho najprv na malého ježka, potom na malého jeleňa a napokon na sokolie mláďa. Keď ho premenil zasa na človeka, ponoril dieťa do prameňa a povedal:
– Dávam mu meno Grönhat. Sľúb mi, že ho nenazvete iným menom. Iba tak si ho môžete nechať tých desať rokov.
Muž to s radosťou sľúbil, a ešte väčšmi sa potešila jeho žena, keď syna dostali naspäť. Kúpili si pekný majer, lebo peňazí v skrini bolo dosť. Pre chlapca, ktorý im bol najdrahším na svete, urobili všetko. Rástol ako z vody, bol veľký, silný, obratný a bystrý. Keď mal pät rokov, prečítal už všetky knihy, čo mali v dome, a rodičia ho už nevedeli v ničom poučiť. Zavolali teda najmúdrejších učiteľov, ktorí ho naučili všetko, čo vedeli. A kým dovŕšil chlapec desiaty rok, vyrovnal sa im svojimi vedomosťami.
Na chlapcove desiate narodeniny išiel s ním otec k prameňu v lese. Tam ich už čakal bielobradý starček. Otec prosil, či si môžu syna ešte začas nechať, ale starček nedovolil a povedal:
– Za tých desať rokov vám urobil veľa radosti, odteraz by ste ho už nevedeli viest ďalej, a preto sa musíte uspokojiť s tým, čo ste dosiahli.
Otec odchádzal užialený domov. Ale sotva sa stratil z dohľadu, starček premenil chlapca na ježka s krásnymi zlatými a striebornými ostňami a pustil ho do lesa. V tejto zvieracej podobe musel žiť celých pät rokov. Keď prešiel tento čas, vrátil sa k starčekovi pri prameni a žiadal, aby ho zasa urobil človekom.
– Buď trpezlivý, – povedal starček. – Všetko má svoj čas. Teraz dostaneš podobu, v ktorej môžeš vyššie zdvihnúť hlavu. – A premenil ho na jeleňa s krásnymi zlatými a striebornými parohmi a tak musel behať po lese pät rokov.

Keď sa ten čas minul, pribehol jeleň k starcovi a žiadal, aby ho zasa urobil človekom, ale starček odvetil:
– Buď trpezlivý. Všetko má svoj čas. Teraz sa vznesieš do výšin v podobe vtáka a uvidíš viacej sveta. – Potom ho premenil na sokola s krásnym zlatým a strieborným perím.
Sokol odletel do lesa a vznášal sa nad korunami stromov, ponad polia, jazerá celých päť rokov. Keď sa minul tento čas, prišiel k starčekovi pri prameni a žiadal, aby ho už teraz urobil človekom.
– Áno, – povedal starček, – už si sa vyučil! Ukáž sa, rytier Grönhat!
Tu sa zjavil najkrajší muž, aký kedy žil. A starček sa mu prihovoril:
– Kedykoľvek sa budeš chcieť premeniť na ježa, jeleňa alebo sokola, nuž sa premeníš. A kedykoľvek sa ti zažiada premeniť sa zase na človeka, nuž sa ti stane. Si sám na svete. Otec, matka i ostatná rodina ti pomreli. Nemáš sa ku komu vrátiť, čaká ta šťastná budúcnosť. Pôjdeš do sveta a prijmeš službu na kráľovskom dvore. Začneš ako paholok v maštali. No varuj sa pred rytierom Rödom. Ak prijmeš službu na dvore, kde je on, buď ostražitý, lebo to je najhnusnejší podliak a zradca, akého zem nosí. Buď vždy čestný a verný. Ak budeš v nebezpečenstve a zapochybuješ o svojej moci, zavolaj len na mňa, ja ti vždy pomôžem.
Rytier Grönhat sa pobral do sveta. Šiel, až prišiel k veľkému zámku, a spýtal sa, či tam býva kráľ. Nebolo tam kráľa, býval tam princ so svojou sestrou.
– Aj tak dobre, – povedal rytier Grönhat. – Vezmete ma za paholka?
Odpovedali, že majú miesto v poslednej maštali. Tam chovali najstaršie a najhnusnejšie mitrhy. Ale on službu prijal a usiloval sa, ako len vedel.
A tu jedného dňa prišiel na dvor rytier Röd. Bol princovým maršalom a dôverníkom a dozeral na prvú stajňu, v ktorej boli najkrajšie a najlepšie kone. Veľmi sa začudoval, keď videl, že odvtedy, čo prišiel nový paholok, sa biedne mitrhy v poslednej maštali poprávajú zo dňa na deň, ba zakrátko priam predstihli kone v stajni rytiera Röda. A pritom bol nový paholok taký švárny, tak sa vedel správať, že si ho všetci všimli a hovorili iba o ňom. I princezná hladievala naňho zo svojej vysokej komnaty a cítila, že ho ľúbi .Rytier Röd to zbadal a veľmi sa nahneval, lebo sám chcel krásnu a bohatú princeznú za ženu. Preto hútal, ako sa Grönhata zbaviť. A tak jedného dňa povedal princovi:
– Čudného paholka to máme v poslednej maštali. Všetko sa mu darí, iste sa učil u voľajakého čarodejníka. Ale on aj rúbe privysoko. Zbadal som, ako zakaždým mihne okom k princeznej, a ktože by sa mu ubránil, keď má v moci čary a kúzla? Ba počul som, ako vravel, že keby chcel, priviedol by princovi najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú na svete. Ale to sa mu vraj nechce.
Keď to princ počul, bol celý bez seba, čo zatúžil mat za ženu najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú sveta. Hneď dal zavolať rytiera Grönhata a povedal mu, že vie, ako sa vychvaľuje, ale že teraz musí tú princeznú priviesť, lebo inak odvisne na šibenici.
Paholok však povedal, že to nie je pravda, nikdy nič také nepovedal a nemá ani tušenia, kde žije najkrajšia princezná na svete. Ale princ veril rytierovi Rödovi a pohrozil Grönhatovi, že buď privedie princeznú, alebo mu hodia slučku na krk. V takej tvrdzi žiadal rytier Grönhat, aby mu dali tri dni na rozmyslenie. Ak sa dovtedy nepodoberie na úlohu, ktorú mu princ ukladá, vráti sa, aby mu hodili slučku na krk. Princ privolil.
Rytier Grönhat odišiel zúfalý od princa, ale čo mal robiť? Starček ho varoval, aby neprijal službu na dvore, kde je rytier Röd, a on mu aj sľúbil, že si dá pozor, keby sa predsa len stalo, že bude s ním slúžiť pod jednou strechou. O rytiera Röda sa vôbec nestaral, a takto pochodil. Starček sa možno nahnevá a nepomôže mu.
Ale potom si pomyslel, že nech sa to skončí tak či onak, využije tie tri dni a premenil sa na sokola s krásnym zlatým a strieborným perím a vyletel vysoko do oblakov. Veľmi sa mu zachcelo odletieť kdesi ďaleko, kde by mu ani princ, ani rytier Röd nemohli ublížiť. Ale spomenul si na starčekove slová: “Buď vždy čestný a verný!” Nemohol teda ujsť, lebo sľúbil, že o tri dni sa vráti. Tu spomalil svoj let a ticho sa spúšťal k zemi.
Zrazu začul známy hlas:
– Kamže, rytier Gronhat?
Zbadal, že letí nad lesom, kde je pramienok, pri ktorom, ako vždy, sedí bielobradý starček. Sokol sa mu spustil k nohám a vyžaloval sa mu. – Čo mám robiť, môj dobrý starček?
– Ak budeš počúvať moje rady, potom sa ti všetko podarí, – povedal starček. – Ale nesmieš na ne viacej zabudnúť. Zajtra princovi ukážeš, čo vieš. A ak ani to princa nepohne a nenechá ťa doma, potom príď za mnou zajtra večer. Poviem ti, čo máš robiť.
Spokojný priletel rytier Grönhat v podobe sokola na zámok a tej noci sa mu sladko spalo. Na druhý deň ráno – podla starcovho príkazu – povedal jednému paholkovi:
– Poď so mnou k princovi, a keď si zastaneme pred ním, povedz: “Tak ako sa môžeš premeniť na horčičné zrno v mojej dlani, takisto môžeš priviesť aj princeznú z ďalekej krajiny.”
– A načo by sme to robili? – povedal paholok. – Veď obaja vyjdeme iba na posmech.
Ale rytier Grönhat mu povedal, aby sa nebál, že dobre vie, čo robí. A potom sa mu aj podarilo paholka prehovoriť.
Keď stáli pred princom, paholok povedal, ako sa to naučil: – Tak ako sa môžeš premeniť na horčičné zrno v mojej dlani, Grönhat, takisto môžeš priviesť aj princeznú z ďalekej krajiny.
Tu sa rytier Grönhat premenil na horčicné zrno a potom si zase vo svojej podobe zastal pred princom.
– Áno, – povedal princ. – Hneď som si myslel, že vládneš čarami, teraz si to dokázal. Urob, ako som rozkázal, priveď mi najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú na svete.
Tomuto príkazu sa rytier Grönhat nepotešil, ale sľúbil, že na druhý deň povie princovi, čo na cestu potrebuje.
Večer zaletel v podobe sokola do lesa k starčekovi a ten mu vyrozprával, č o má robiť. Od princa si má vyžiadať loď so zásobami na sedem rokov a princov obraz. Keď bude loď vystrojená, musí nastúpiť na ňu celkom sám, ale nech si dá pozor, aby sa ta nepriplichtil rytier Röd. Potom sa už môže plaviť bez starosti, kormidla nech sa nedotkne, lebo ono samo pozná cestu. Až keď zazrie zámok s tromi zlatými vežami, musí stiahnuť plachty, spustiť kotvy a odletieť na zem v podobe sokola, lebo tam býva najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete. Princeznej sa nesmie ukázať vo svojej podobe, preto keď príde k násypu nad priekopu, nech sa premení na ježka. Princezná ho zazrie, vezme si ho domov a potom jej môže prezradiť, po čo prišiel. Keď sa o všetkom dohovoria, musí princeznú tajne odviesť na loď, zdvihnúť kotvy, natiahnuť plachty a spoľahnúť sa na kormidlo, ktoré už pozná cestu k princovmu zámku.
Rytier Grönhat urobil všetko tak, ako mu starček kázal. Keď bola loď vystrojená, vzal si princov obraz, sám nastúpil na loď, ktorá sa naoko sama plavila, no v skutočnosti ju viedol neviditeľný starček.
Grönhat sa plavil už celý rok, keď zazrel zámok s tromi zlatými vežami. Vtedy spustil kotvy a stiahol plachty. A v podobe sokola s krásnym zlatým a strieborným perím odletel do zámku. Tu sa premenil na ježa s krásnymi zlatými a striebornými ostňami a šiel po násype. Princezná sa tadiaľ práve prechádzala s otcom. Tvár jej žiarila ako slnko, bola to najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete.
– Jaj, aký čudný jež! – zvolala a prosila otca, aby jej dovolil vziať si ho domov. Otec prikývol. Princezná vzala ježka do zástery a odniesla si ho do svojej komnaty, lebo ho chcela kŕmiť a hrať sa s ním. Aká však bola prekvapená, keď jež začal hovoriť. Povedal jej, že na ježa sa iba premenil a prišiel ju požiadať o ruku pre kráľovského syna z ďalekej ríše. Keby chcela vidieť, ako jej pytač vyzerá, má tu aj jeho obrázok.
Princezná pozrela na obrázok a hneď sa do princa zaľúbila. Doma u otca jej bol dlhý čas, lebo nesmela nikam chodiť, nuž cestovať do cudzej ríše bolo pre ňu vzrušujúce. Ale pretože bola múdra, povedala Grönhatovi, že si musí dozajtra všetko rozmyslieť. Potom sa rytier premenil na sokola a odletel na loď.
Na druhý deň sa kráľ vypytoval na čudného ježka, lebo by si ho bol rád bližšie prezrel. No princezná sa vyhovorila, že jej utiekol. Kráľ ju vyhrešil, ale o chvíľu jej odpustil a večer sa zase šli prejsť na násyp v najlepšej zhode. Tu zazreli jeleňa s krásnymi zlatými a striebornými parohmi.
– Ach, mohla by som ho chytiť a vziať domov? – pýtala sa princezná.
– A načo? – povedal kráľ. – Nedáš naň lepší pozor ako na ježka. – Ale potom jej predsa dovolil.
Princezná si nabrala do zástery jačmeňa a tak jeleňa prilákala za zámockú bránu. Potom bránu pribuchla a odviedla jeleňa do svojej komnaty. Tu ho priviazala, hoci dobre vedela, kto je. Len čo sa jej podarilo opäť vkradnúť do svojej komnaty, hneď ho odviazala a potom sa spolu zhovárali.
– Rozhodla si sa odísť so mnou ako princova nevesta? – opýtal sa rytier Grönhat.
– Áno, – odpovedala najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete. – Ale potrebujem ešte deň, aby som si prichystala svoje šperky a ostatné vzácnosti. – Dohovorili sa, že na druhý deň večer vezme Grönhat z lode čln, ku ktorému sa princezná prikradne tak, aby ju nik nezbadal, a keď sa dostane na loď, budú sa plaviť s napnutými plachtami k jej vyvolenému. Potom v podobe sokola vyletel rytier Grönhat cez oblok a zamieril k lodi.
Na druhý deň ráno sa kráľ hneď pýtal na jeleňa a princezná sa musela priznať, že jej utiekol, priam ako jež. Tu sa kráľ veľmi nahneval a celý deň ho hnev nepopustil, takže sa večer ani nešiel prejsť s princeznou po násype. Ale princezná bola rada, lebo sa mohla so všetkými svojimi skvostmi nepozorovane vykradnúť k člnu. Všetko sa vydarilo, rytier Grönhat natiahol plachty, a už ich vietor hnal k princovmu zámku.
Ale práve v najlepšom, keď najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete stála na palube s rytierom Grönhatom, ktorý už zazrel na pobreží princov zámok a chcel jej ho ukázať, schytili ho odzadu dve mocné ruky a hodili ho cez zábradlie do morských vĺn. Bol to rytier Röd, ktorý sa nepozorovane priplichtil na loď a skryl sa v tajnej komôrke, kde potajme striehol po celú cestu. “A teraz sa Grönhata zbavíme,” pomyslel si. Keď sa dostali na breh, rytier Röd chytil princeznú za ruku a priviedol ju k princovi. A hneď sa začal vychvaľovať: – Tu je najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete. Získal som ju pre teba a teraz ti ju privádzam ako mladuchu. Mne patrí tvoja vďaka, že som potajme vošiel na loď, lebo ten Grönhat bol potmehúd. Chcel ťa podviesť a princeznú si nechať pre seba. Ale ja som mu to prekazil. Teraz zostal v princezninej krajine, odkiaľ sa k nám nikdy nedostane, a kde aj biedne zahynie, lebo tam neplatia jeho čary a kúzla.
Princ rytiera Röda za odmenu povýšil na grófa a tak sa stal najvznešenejším človekom v krajine, prvým po princovi.
Ale hoci bol princ šťastný, že má za nevestu najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú na svete – chytro zbadal, že jeho nevesta má veľkú chybu: bola nemá. Slovka nepreriekla, a iste bola aj hluchá, lebo, ako sa zdalo, nerozumela ľudom, keď k nej prehovorili. V skutočnosti však princezná bola veľmi múdra a vedela si domyslieť, že čokoľvek by vravela, princ by veril iba rytierovi Rödovi. Preto radšej mlčala a utešovala sa, že verný rytier predsa žije a pravda vyjde navrch.
Princa rmútilo, že najkrajšia a najpôvabnejšia princezná sveta je nemá a hluchá. Lebo hoci bola na jeho zámku, nemohol sa s ňou oženiť, keby ho aj chcela. Veď by nepočula, keby sa jej farár v kostole pýtal, či za neho pôjde, a keby aj počula, nemohla by povedať – áno. Preto sa rozhodol, že ju nechá spať so sestrou. Možno ani nie je hluchá, iba sa pretvaruje, utešoval sa. Možno sa so sestrou spriatelí, zdôverí sa jej, prečo sa robí nemou. Myslel si o princeznej tak i tak a nemohol ani inak, lebo rytier Röd vravel, že sa s ňou rozprával a prehovoril ju, aby s ním odišla ako princova mladucha.
Keď boli večer princezné osamote, princova sestra vzala najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú na svete do náručia, pobozkala ju a prosila, aby sa s ňou rozprávala, že ona o tom nikomu nepovie. Ale nič nepomohlo, cudzia princezná zostala nemá.
Nešťastný princ zvolal radcov a porozprával im o krásnej princeznej, ktorá predtým vedela hovoriť, ale teraz je nemá. V tom je dozaista dáka chyba. Alebo niekto princeznú vymenil, alebo je to bosorka. Rada rozsúdila vec tak, že princezná je bosorka, a preto ju treba upáliť. Potom rozsudok vyhlásili pred najkrajšou a najpôvabnejšou princeznou na svete, ale ona sa tvárila, že nič nepočuje.
Kým sa toto dialo na princovom zámku, rytier Grönhat, hoci spadol až na morské dno, ešte žil. Stalo sa to tak, že jedna morská panna po celý čas plávala za loďou, aby mohla pozerať na krásneho rytiera na palube. Keď spadol do vĺn, vzala ho z morského dna a odviedla ho do svojho zámku, tam, kde je more najhlbšie. Povedala mu, ako veľmi ho ľúbi a že ho musí dostať za muža, že niet veci, čo by pre neho neurobila, len nech si ju vezme za ženu.
Morská panna bola krásna, ale rytier Grönhat už dávno ľúbil princovu sestru, ktorá na neho milo pozerala zo svojej vysokej komnaty. Zamĺknutý a mrzutý sedel v zámku morskej panny a nedal sa ničím obmäkčit. Ani najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete nevedela zatieniť svojou krásou tú, ktorú ľúbil, preto nečudo, že si ani morská panna nemohla nakloniť Grönhatovo srdce.
Raz ráno prišla k nemu morská panna a veselo povedala:
– Hej, rytier Grönhat, dnes pre teba upália krásnu princeznú, ktorú si z ďalekej krajiny priviezol svojmu princovi. Odvtedy, čo si spadol do mora, robí sa nemou a hluchou, a preto ju teraz upália.
Rytier Grönhat ju úpenlivo prosil, aby ho pustila iba na hodinku, len čo sa pozrie na to. Morská panna ho spočiatku nechcela pustiť, ale keď jej sľúbil, že sa po hodine k nej vráti, napokon privolila. Pomyslela si, že ho skôr obmäkčí, keď mu urobí po vôli, a vyviedla ho na zem.
Grönhat sa premenil na sokola s krásnym zlatým a strieborným perím a zaletel na princov zámok. Tam sa premenil na ježka s krásnymi zlatými a striebornými ostňami a pribehol k hranici, na ktorej bola priviazaná ku kolu najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete. Vtedy ježko vystrčil ostne a celú hranicu rozhádzal, takže princeznej ani vlások na hlave nezhorel.
Princ iba vyvalil oči a povedal:
– Aký nevídaný jež! Ktovie, či má niekto čo len jediný osteň z neho?
Tu nemá princezná otvorila ústa a riekla:
– Šťastný je ten, kto má.
Teraz sa ukázalo, že vie hovoriť, ale nechce. Rytier Röd mal teda pravdu. Princeznú odviedli do zámku, kde zase mala tráviť noc s princovou sestrou, ktorá ju mala obmäkčiť a priviesť na lepšie myšlienky. Princova sestra sa jej prihovárala tak vrúcne, že by sa pohol aj kameň vo vode.
Tu povedala najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete:
– Ak zložíš a dodržíš ten istý sľub ako ja a budeš nemá ako ja, potom sa ti zdôverím.
Princova sestra jej všetko sľúbila. Potom jej cudzia princezná vyrozprávala, ako sa všetko stalo, že rytier Grönhat splnil svoje poslanie, ale rytier Röd ho ľstivo hodil do mora. Vtedy zložila sľub, že bude nemá, pokým neuvidí rytiera Grönhata živého. A teraz ho videla, lebo to on v podobe ježka rozhádzal hranicu a zachránil jej život.
Princezná s radosťou sľúbila, že bude nemá, tak ako cudzia princezná, pokým sa znovu neukáže rytier Grönhat. Veď ho nadovšetko ľúbi od prvej chvíle, čo sa zjavil na dvore ako obyčajný paholok.
A na druhý deň ráno boli nemé obe princezné. To vyvolalo na zámku veľký rozruch. Opäť sa zišli radcovia, lebo ved k čomu by to viedlo, keby sa nemota rozrastala! Zlo treba vyhubiť aj s koreňmi, pokým nad ním majú moc. Preto vyniesla rada rozsudok – usmrtiť obe princezné. Dlho sa radcovia radili, akou smrťou ich sprevodiť zo sveta. Niektorí ich chceli dať rozdupať divým koňom, iní ich chceli dať do sudov vybitých klincami a spustiť dolu kopcom, ale napokon sa dohodli, aby rozsudok vyniesol rytier Röd. Rozsúdil teda, aby ich upálili. Na poli navŕšili veľkú hranicu, do ktorej mali hodiť obe princezné, až keď sa dobre rozhorí.
Zatiaľ bol rytier Grönhat na morskom dne v zámku morskej panny. Zle-nedobre hľadel na morskú pannu, ale ona sa nazdala, že je už veselší, a navrávala si, že predsa len zabudne na pozemský život a vezme si ju za ženu. Raz ráno mu vraví:
– Hej, rytier Grönhat, dnes upália pre teba dve princezné.
Úpenlivo ju prosil, aby ho pustila čo len na hodinku pozrieť na to. Svätosväte jej prisahal, že sa po hodine vráti. A morská panna zasa privolila, lebo chcela získať jeho lásku. Odplávala s ním k brehu a vyniesla ho na súš.
Rytier Grönhat odletel na zámok v podobe sokola s krásnym zlatým a strieborným perím. Tu sa premenil na jeleňa s krásnymi zlatými a striebornými parohmi. Vyskočil k horiacej hranici práve vo chvíli, keď sa chystali hodiť do ohňa obe princezné, a rozmetal ju parohmi a kopytami, takže iskry a uhlíky lietali na všetky strany, ale princeznám nezhorel ani vlások na hlave.
Vtedy princ začudovane zvolal:
– Aký nevídaný jeleň! Ktovie, či má niekto čo len kúsok z jeho parohov!
A obe princezné odpovedali:
– Šťastný je ten, kto má.
Teraz sa ukázalo, že obe ešte vedia hovoriť, ale nechcú. Potom ich odviedli na zámok a dali im lehotu tri dni. Za tri dni sa mali vyslobodiť zo začarovania a vyjaviť všetko, čo chceli zatajiť svojou nemotou. Inak ich vraj upália a tentoraz sa postarajú, aby to nik neprekazil. Na jednom poli hneď založili hranicu, postavili okolo nej vysokú ohradu z brvien a okolo ohrady postavili veľa vojska. Princezné boli aj na tretí deň nemé, preto ich priviedli medzi vojakov a postavili k nim stráž, pokým ich nehodia do plameňov.
V to ráno, keď sa to malo stať, povedala morská panna rytierovi Grönhatovi:
– Hej, rytier Grönhat! Dnes tie dve princezné už naozaj upália, lebo ťa ta nepustím. Čo ma do nich? Či nie som oveľa krajšia ako ony? Nech ich len upália, potom aspoň nebudeš na ne myslieť!
Rytier Grönhat pochopil, že tu by prosby nepomohli, preto sa uchýlil k ľsti.
– Áno, si oveľa krajšia a už sa mi ani nechce ísť na zem, ale predsa by som len rád videl, ako budú horieť. Spln mi ešte toto želanie a zodvihni ma nad vodu, aby som videl hranicu!
Grönhat sa s ňou nikdy tak vľúdne nezhováral, nuž nečudo, že morská panna bola od radosti celá preč. Vyplávala s rytierom nad hladinu a držala ho tak, aby mal hlavu nad vodou. – Vidíš niečo? -spýtala sa.
– Nevidím hranicu, zdvihni ma vyššie.
Zdvihla ho, že mal plecia nad vodou. Ale on jej povedal, že stále nič nevidí, že mu treba vyššie. Potom ho zdvihla tak vysoko, že mal nad hladinou aj nohy.
– Teraz už vidíš! – povedala.
– Pravdaže – zbohom a ďakujem! – povedal rytier Grönhat a vtom sa premenil na sokola s krásnym zlatým a strieborným perím.
Rozprestrel krídla a vyletel z rúk morskej panny. Zatrepotal krídlami, vzlietol ponad more a polia, preletel ponad vojakov a ohradu a už sa spúšťa na hranicu, práve v tej chvíli, keď princezné hádzali do plameňov. Sokol zatrepotal krídlami a všetko rozmetal, takže sa iskry a uhlíky rozleteli po celej princovej ríši.
Tu zvolali obidve princezné naraz:
– Ukáž sa, rytier Grönhat!
Hneď sa zjavil v ľudskej podobe a obe princezné sa mu hodili okolo krku a bozkávali ho.
Odrazu sa im vrátila reč a ony sa rozhovorili. Najkrajšia a najpôvabnejšia princezná na svete vyrozprávala princovi, ako verne a cestne slúžil rytier Grönhat svojmu pánovi, ako sa v jeho mene uchádzal o ňu a potom ju odviedol na loď a ako ho potom podlý rytier Röd úskočne hodil do mora.
Princ červenel a bledol od hnevu a hanby, keď pochopil, že dôveroval podliakovi, ktorý ho naviedol, aby ubližoval svojej neveste i sestre. Požiadal rytiera Grönhata, aby vyriekol rozsudok nad zradcom. A rytier Grönhat rozsúdil tak, aby zradcu spálili na hranici, ktorú pripravil pre nevinné princezné.
Všetci, čo tam boli, pomáhali znovu navŕšiť hranicu a podlého rytiera Röda spálili na popol.
Potom boli dve svadby naraz. Princ si vzal najkrajšiu a najpôvabnejšiu princeznú na svete a rytier Grönhat dostal princovu sestru. A svadba trvala tri roky a tri dni.