Za čias kráľa Hung-Vuonga Štvrtého žili dvaja bratia Tan a Lang. Boli veľmi pekní a tak sa podobali, že všetci ľudia v krajine sa tomu čudovali. Tan a Lang sa úprimne mali radi. Keď osireli a vyrástli, väčšmi si uvedomovali svoju podobnosť a ich láska ešte zmocnela.
Raz sa obaja vydali na cestu – ako to bolo v ich kraji zvykom – aby si našli niekoho, kto by zušľachtil ich srdce i um. A boli šťastní, keď našli múdreho muža z rodiny Luu.
V tejto rodine mali aj dievčinu asi v tom veku, ako boli obaja bratia. A bola to taká krásavica, že sa chýr o nej niesol po celej krajine. Očká mala ako dva ligotavé brilianty: riasy na nich boli jemné a mäkučké ako rozstrapkané vlásky najvzácnejšieho hodvábu. Krásavica sa zaľúbila do oboch mudrcových žiakov a chcela sa vydať za staršieho. Ale ktorýže je starší? Ako dobre vychované dievča nechcela sa ich priamo spýtať. Ale raz pri obede si všimla, že jeden z nich pri každom jedle dáva prednosť druhému. Hneď si bola načistom, ktorý je starší. Poradila sa s rodičmi a tí ochotne privolili k sobášu. Lang sa veľmi tešil z Tanovho šťastia.
Tan vrelo ľúbil svoju krásnu žienku a v tom šťastí celkom zabudol na brata. Lang, sám ako prst, smutno rozmýšľal o Tanovi. Napokon sa rozhodol, že ujde ďaleko od ľudí do neznámej pustatiny, kde samota utíši bolesť jeho srdca. Raz – v tichej hodine na svitaní – pustil sa cestičkou, čo viedla do krovísk. Listnatý plášť húštin, zvlhnutý rosou, zavrel sa nad jeho šlapajami. Potom sa uberal horami-dolami, až prišiel na breh veľkej rieky. Cestou si neodpočinul, a keď užialený odchádzal, ani len nepomyslel na to, aby si vzal niečo pod zuby. Vysilený únavou, zmorený hladom padol tam na brehu rieky. Nikdy sa nedostane na druhú stranu! Koryto bolo široké a hlboké, prúd dravý. Lang sa zo zúfalstva pustil do usedavého náreku.
Plakal dlho-predlho, a napokon tam na pustom riečnom brehu neborák zomrel.
Vzápätí sa jeho telo premenilo na bielučkú vápencovú skalu, ktorá sa týčila uprostred pustatiny a bolo ju už ďaleka vidieť.
Tan stále veľmi ľúbil svoju žienku. Na zemi však nič netrvá večne a Tan si naraz len spomenul na svojho mladšieho brata. No ani služobníci, ani ženini príbuzní, ani susedia a obyvatelia mesta nevedeli o ňom nič, lebo už niekoľko dní ho nebolo vídať a nik nevedel povedať, kadiaľ odišiel. Tanovi zaľahol na dušu ťažký žiaľ, svedomie ho hrýzlo, a to čoraz prudšie a bolestnejšie, lebo Langa márne hľadali.
Jedného dňa Tan, trápený výčitkami svedomia, opustil svoju ženu, keď spala, a vybral sa hľadať brata.
Išiel horami-dolami a pátral i po najmenšej bratovej stope.
Vyvolával ho po mene, ale nikde sa mu ani len hlások neozval. Bez odpočinku, bez zastávky kráčal dlhé a dlhé dni, až sa ho zmocnila nesmierna únava. K osamelej bielučkej skale sa domotal Tan už z posledných síl. Myslel si, že z jej vrcholka lepšie uvidí, kadiaľ sa pobrať ďalej, preto sa začal driapať nahor. Liezlo sa mu ťažko a namáhavo, ale podarilo sa mu to. Len čo sa však vyškriabal na vrchol, nesmierne vyčerpaný vydýchol a na bielej skale skonal.
Netrvalo dlho a premenil sa na štíhlu vysokú palmu.

Koruna s krásnymi zelenými listami bola ani rozprestretý vejár.
Opustená Tanova žena sa doma umárala smútkom, až napokon jej svitlo, že muž sa nebodaj pustil hľadať strateného brata. Vtedy ju pochytil taký strach a úzkosť o muža, že sa ihneď vybrala hľadať ho. A tu sa po tretí raz opakovalo v divej prírode to isté: unavená, užialená ľudská bytosť putuje nehostinnými krajmi a len-len že neklesne od hladu. Horami-dolami, bez oddychu v poludňajších horúčavách i uprostred noci, keď sa besné šelmy pod ochranou tmy tíško zakrádali sem a ta, putovala nešťastná žena a nevedela veru, že všetka jej námaha je daromná. Napokon aj ona podľahla únave a hladu. Priam neodolateľne ju vábila palma na osamelej skale. Nevedela, že tu zomrel Lang a Tan. Z posledných síl sa vydriapala celkom hore pod vejárovitú korunu zelených listov a rukami, klesajúcimi od únavy, objala štíhly kmeň palmy a chcela liezť po ňom nahor. Ale tu, práve v tomto okamihu, skosila ju smrť. Nato sa premenila na betelovú lianu, ovinula sa okolo stromu, a takto vyjavila svoju poslednú túžbu. 
O nezvyčajnom príbehu dvoch bratov a ženy jedného z nich, takisto o ich premene, dopočul sa o nejaký čas aj istý učený a vznešený starec. Veľmi ho dojalo utrpenie mladých ľudí, preto na ich počesť dal tam postaviť súsošie znázorňujúce bratskú lásku a manželskú vernosť.
V tom čase nastalo vo Vietname veľké sucho. Pálčivé slnko vysušilo všetky stromy a rastliny, len palma na osamelej skale a liana, čo sa ovíjala okolo nej, ostali zelené a svieže. Sám král Hung- Vuong sa odobral s celým sprievodom k súsošiu Lásky a Vernosti, aby videl tento div. Keď ta prišiel, palma a liana priam iskrili sviežosťou a krásou. Pravdaže, panovník i celý jeho sprievod sa tomu nesmieme čudovali, veď celý okolitý kraj bol spálený a vysušený. Hung- Vuong rozkázal, aby mu odtrhli z palmy jeden arekový orech a z betelovej liany zopár listov. Jedol orech, žuval betelové listy a oboje mu veľmi chutilo. Mimovoľne mu vyprskla z úst slina na vápencovú skalu, a tu uzrel na tom mieste jasnočervenú škvrnu.
Od tých čias sa rozšíril v Oriente zvyk žuvať betelové listy a ponúkať ich vždy pri zásnubách alebo svadbách. A keď hostia podajú novomanželom betelové listy a arekový orech na miske z vápenca, je to veľmi milá pozornosť a znamená to, že si želajú, aby manželia žili vo vernosti a láske až do smrti. Ale aj medzi mladými panuje podobný zvyk. Ak mladík ponúkne dievčaťu betelové listy, značí to, že ju ľúbi. Staré vietnamské príslovie hovorí: “Betelové listy sú začiatkom každej priateľskej besedy.”