Jeden kráľ mal tri dcéry. Choval si ich ako oko v hlave. Keď mu sniežik hlavu obsýpal a údy už nevládali ako kedysi, prichádzalo mu často na um, ktorá z dcér by po jeho smrti mala byt kráľovnou. Trápilo ho to veľmi, lebo mal všetky tri jednako rád. Naostatok mu prišlo na rozum, aby tú za kráľovnú ustanovil, ktorá ho najväčšmi ľúbi.
I zavolal hneď dcéry pred seba a takto im vravel:
– Dievky moje! Starý som, vidíte, a neviem, či ešte dlho budem s vami. Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás bude po mojej smrti kráľovnou. Ale skôr by som rád vedel, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéra moja najstaršia, povedz najprv ty, ako ľúbiš svojho otca? – spýtal sa kráľ a obrátil sa k najstaršej dcére.
– Ech, otec môj, milší ste mi nad zlato, – odpovedala najstaršia dcéra a pekne otcovi ruku pobozkala.
– No dobre, a ty, dcéra prostredná, akože ty lúbiš svojho otca? – obrátil sa k prostrednej dcére.
– Jaj, otec môj sladký, ja vás lúbim ako svoj vienok zelený! – riekla stredná a okolo otca sa ovíjala.
– No dobre, a ty, dcéra najmladšia, akože ma ty ľúbiš? – opýtal sa kráľ najmladšej, ktorú volali Maruška.
– Ja, tatuško, vás ľúbim ako soľ! – odpovedala Maruška a sladko na otca pozrela.
– Ech, ty naničhodnica, ty otca väčšmi neľúbiš ako soľ? – rozkríkli sa na ňu staršie sestry.
– Ako soľ! – prisvedčila Maruška úprimne a ešte milšie pozrela na otca. Ale kráľ sa na dcéru náramne rozhneval, že ho má len tak rada ako soľ, takú obyčajnú, márnu vec, ktorú každý má, a nikto o ňu nedbá.
– Chod! Chod mi z očí, keď si ma viac nevážiš ako tú soľ! – okríkol kráľ Marušku a doložil: – Až prídu také časy, že ľuďom bude soľ vzácnejšia nad zlato a drahé kamene, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.
Kráľ myslel, že to nikdy nebude. Maruška otca vždy poslúchala, nuž pobrala sa po týchto slovách zo zámku. Oči mala plné sĺz a srdce plné žiaľu. Ľúto jej bolo, že ju otec vyhnal a nevidel, že ho ona nie menej ako sestry ľúbi. Nevedela, kam sa obrátiť a dala sa po vetre cez hory, doly, až prišla do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postaví sa jej zrazu do cesty starenka. Maruška sa jej pekne-krásne pozdravila, starká jej zaďakovala a vidiac ju uplakanú, opýtala sa, prečo plače.
– Ech, starenka, načože vám to mám rozprávať, keď vy mne aj tak nemôžete pomôcť, – odpovedala Maruška.
– No len mi to povedz, dievčička – azda ti budem vedieť voľajakú radu. Kde sú šedy, tam bývajú i vedy, – vravela jej starká.
Maruška starkej všetko rozpovedala a naostatok dodala plačky, že nechce byt kráľovnou a len to si žiada, aby sa otec presvedčil, že ho má naozaj veľmi rada.
Starká Maruške verila, vedela už popredku, čo jej bude Maruška vravieť, lebo to bola múdra žena, veštica. I pojala Marušku za ruku a spýtala sa jej, či by nemala vôľu ísť k nej do služby.
Maruška naskutku pristala, že pôjde, ved nemala kde hlavu skloniť. Múdra žena ju zaviedla do svojej lesnej chyže a tam ju najprv nachovala. Maruške sa to zišlo, lebo už bola aj hladná aj smädná. Keď sa najedla, napila, spýtala sa jej starká:
– Či ty vieš ovce pásť? Či ich vieš podojiť? Či vieš priasť a plátno tkať?
– Neviem, – povedala Maruška, – ale keby ste mi povedali, ako sa to robí, veru by som to dobre urobila.
– No, tomu všetkému ta naučím, len ty poslúchaj a urob všetko, čo ti prikážem. Príde čas, keď sa ti to zíde.
Tak povedala Maruške múdra žena; Maruška sľúbila, že ju bude poslúchať, a hneď sa aj brala do roboty, lebo bola dievka pracovitá a pokorná.
Za ten čas, čo Maruška u veštice slúžila, žili jej staršie sestry v samých zábavkách. Ustavične otca hladkali, okolo neho sa ovíjali a pýtali od nebo každý deň novšie a novšie veci. Najstaršia sa celé dni do drahých šiat obliekala a zlatom sa riasila, stredná si len v zábavkách a v tanci voľkala, hostina sa hnala za hostinou a dcéry šli z radosti do radosti. Otec čoskoro spozoroval, že najstaršej dcére je milšie zlato ako otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by sa rada vydala, tu videl, že si zelený vienok nie veľmi cení. Neraz mu prišla na um Maruška a pripomínal si, ako ho ona vždy ľúbila, ako sa oňho starala a ako by ju bol najradšej kráľovnou videl.
Rád by bol v takýchto chvíľach po ňu poslal, keby bol o nej vedel, ale o tej nebolo ani chýru. Lenže keď mu zase prišlo na um, že by ho mala rada len ako soľ, tu sa na ňu vždy znova rozhneval.
Raz mala byť zase veľká hostina; i pribehol preľaknutý kuchár ku kráľovi.
– Pán kráľ, veľká galiba sa nám stala, – bedákal, – všetka soľ sa rozmokla. Čímže ja budem soliť?
– A či nemôžete poslať po druhú? – kráľ na to.
– Ech, pane, ved to dlho, kým sa vozy z cudzej krajiny vrátia! Čímže ja budem dovtedy soliť?
– Soľ voľačím iným, – vravel kráľ.
– Nuž, pán kráľ, a čože tak solí ako soľ? – spýtal sa opäť kuchár. Ale kráľ nevedel, čo povedať, nikdy na to ani nepomyslel, že bez soli by bolo človeku ťažko žiť. Nahneval sa kráľ a vyhnal kuchára. Kázal mu, aby varil jedlá neslané. Bola to divná hostina – neslaná! Hosťom vôbec nechutilo, hoci jedlá boli naoko pekné a dobré. Kráľa to veľmi mrzelo. I poslali poslov na všetky strany po soľ, ale všetci sa vrátili naprázdno a vraveli kráľovi, že všetky zásoby soli zvlhli, že nikde nieto soli, a kto jej má, že nedá, ani keby za omrvinku zlatom zaplatili. Poslali vozy po soľ do inej krajiny; kým sa vrátia, kázal kráľ kuchárovi, aby varil také jedlá, do ktorých soli netreba. Kuchár si pomyslel, ako pán chce, tak urobím, a varil jedlá sladké a také, do ktorých soli nebolo treba. Ale ani také hostiny neboli hosťom po chuti, a keď videli, že to inakšie nebude, jeden po druhom sa od kráľa odobrali. Dcéry to náramne trápilo, ale čo sa dalo robiť, kráľ si nemohol hostí pozývať, lebo im nemohol ani chleba so soľou podať, keď k nemu vošli. Deň po dni prichodili na stôl jedlá bez soli a ľudom už odpadla všetka chuť do jedla a každý len po soli bažil. Aj statok trpel a kravy i ovce málo dojili, lebo nedostávali soli. Bol to trest pre všetkých. Ľudia chodili ako omámení a upadali do ťažkých chorôb. Sám kráľ a jeho dcéry onemocneli. Taká drahá bola soľ, že za omrvinku by ľudia boli platili čímkoľvek najvzácnejším.
Teraz poznával kráľ, aký vzácny dar je soľ, ktorú on za nič nemal, a veľmi mu ťažilo svedomie, že Maruške ublížil.
Medzitým sa Maruške v lesnej chalúpke dobre vodilo; nevedela, ako sa má otec a sestry, ale múdra žena to všetko dobre vedela. Preto ktorýsi deň povedala Maruške:
– Dievka moja, veď som ti vravela, čas sa s časom zíde, čo i celý svet prejde: prišiel tvoj čas, aby si sa vrátila domov.
– Ach, starenka moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce? – vravela Maruška a pustila sa do plaču. Teraz jej veštica všetko rozpovedala, čo sa doma robí, a pretože soľ sa stala drahšou nad zlato a drahé kamene, smie sa Maruška hlásiť k svojmu otcovi. Nerada opúšťala Maruška múdru ženu, čo ju ľúbila a mnohému ju naučila, ale za otcom sa jej tiež už cnelo.
– Statočne si mi slúžila, Maruška, – vravela jej naostatok starká, – chcem sa ti dobrým odmeniť. Nuž vrav, čože si žiadaš?
– Dobre ste mi radili a dobre ste ma chovali, stará mať. Nič si ja nežiadam, len za hrsť soli, čo by som otcovi doniesla.
– A inšie si nič nežiadaš? Ja ti môžem všetko vykonať, – spýtala sa ešte raz múdra žena.
– Nič viac si nežiadam, len soľ, – odpovedala Maruška.
– Nuž, keď si tak vážiš soľ, nech ti nikdy nechýba. Tu, hla, máš prútik; keď vietor prvý raz od poludnia zadúcha, daj sa po vetre, chod cez tri doliny, cez tri vrchy, potom zastaň a šibni tým prútikom zem. Kde šibneš, tam sa zem otvorí a ty choď dnu. Čo tam nájdeš, to je tvoje veno.
Maruška vzala prútik, schovala si ho a starkej sa pekne poďakovala. Okrem toho jej starenka dala plnú kapsu soli a Maruška sa zberala na cestu. Plačky sa lúčila s lesnou chalúpkou a s dobrou starenkou, ktorá ju viedla cez les, i potešovala sa tým, že si po starkú príde a do zámku si ju odvedie. Starká sa len usmievala.
– Zostaň dobrá a statočná, dievka moja, a dobre ti bude naveky, – povedala múdra žena, keď doviedla Marušku na kraj lesa. Maruška sa jej chcela poďakovať, ale starkej už nebolo. Čudovala sa tomu Maruška i ľúto jej bolo, ale túžba po otcovi jej nedala dlho meškať, rezko sa ponáhľala domov. Mala prosté šaty a hlavu v obrúsku zavinutú, nuž nikto ju v zámku nespoznal a nechceli ju ku kráľovi pustiť, vraveli, že je chorý.
– Ach, len ma pusťte, – nástojila Maruška, – nesiem pánu kráľovi taký dar, čo je vzácnejší ako striebro, zlato, taký, čo ho istotne vylieči.
Povedali to kráľovi a on rozkázal, aby ženičku k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej dali chlieb. Kráľ rozkázal, aby priniesli chlieb.
– Ale soli nemáme, – dodal.
– Ved ja mám soľ! – riekla Maruška. Odkrojila okruštek chleba, siahla do kapsičky, posolila ho a podala kráľovi aj s kapsičkou.
– Soľ! – zaradoval sa kráľ. – Ej, ženička, to je vzácny dar, ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš.
– Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú soľ! odpovedala Maruška prirodzeným hlasom a hlavu si odkryla. Tu kráľ div nezamdlel, keď videl Marušku; prosil dcéru, aby mu odpustila, ale ona ho len hladkala a zlé nespomínala.
Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra sa vrátila a priniesla soľ. Tu sa každý zaradoval. Staršie sestry sa neradovali tak sestre ako soli. Vedeli, že jej zle robili. Ale ona im zlé nespomínala a radovala sa, že pomohla otcovi i druhým. Každému, kto len prišiel, dala trochu soli, a keď ju otec napomínal v strachu o soľ, aby všetku nerozdala, vždy odpovedala:
– Dosť jej tu ešte, tatuško!
A naozaj: toľko soli sa vyberalo no z kapsičky neubúdalo, hocikoľko sa vybralo!
Z kráľa všetka choroba akoby spadla a takú radosť mal zo svojej dcéry, že dal hneď zvolť staršie hlavy a Marušku ustanovil za kráľovnú, na čo aj všetok ľud vďačne pristal. Keď Marušku vyhlásili pod vysokým nebom za kráľovnú, cítila, že jej teplý vetrík tvár ovial. Dul od poludnia. Maruška sa rozpomenula, čo jej starenka povedala. Zverila sa s tým otcovi, vzala prútik a vybrala sa hneď na cestu. Šla po vetre, ako jej starká kázala, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala a prútikom šibla zem. Ako šibla, zem sa rozostúpila a Maruška vošla do zeme.
Prišla zrazu do veličiznej paloty. Bola ako z ladu, i dlážka bola taká, ale boli tam štôlne a z nich vybiehali malickí piadimužíci s horiacimi lúčmi a vítali Marušku:
– Vitaj nám, vitaj, kráľovná, už ta čakáme. Naša pani nám prikázala, aby sme ťa tuto povodili a všetko ti poukazovali, lebo že je to všetko tvoje! – Tak okolo nej štebotali, poskakovali, lúčmi blýskali, po stenách hore dolu lozili ako mušky a steny sa všade v žiari svetiel ligotali ako drahé kamene. Marušku udivila tá krása a chodila ako oslepená. Piadimužíci ju vodili po chodbách, kde z povál viseli ľadové ciagle, blyštiace sa ako striebro, zaviedli ju do záhrady, kde boli červené ľadové ruže a podivné kvety. Piadimužíci takú ružu odtrhli a dali kráľovnej, ona k nej privoňala, ale ruža nevoňala.
– Ale čože je to? – opýtala sa kráaovná. – Ved som ja ešte nikdy takú krásu nevidela!
– To je všetko soľ, – odpovedali piadimužíci.
– Nuž ale či naozaj? Takto rastie sol? – divila sa královná a myslela si, že by bola škoda z toho brat. Ale piadimužíci uhádli, čo si myslí, a vraveli, aby sa preto netrápila a soli brala, koľko jej treba, že keby vždy brala, predsa sa jej nedoberie. Maruška sa piadimužíkom pekne-rúce poďakovala a potom vyšla zo zeme, ale zem ostala za ňou otvorená. Keď sa vrátila domov a otcovi ukázala ružu i všetko mu rozpovedala, čo videla a počula, videl otec, že ju starká obdarovala bohatším venom, ako by jej kedy sám mohol dať. Maruška na starkú nezabudla a ako si už bola zaumienila, dala naskutku zapriahnuť do pekného koca a pobrala sa aj s otcom po starenku, aby ju pojala so sebou do zámku za jej veľké dobrodenie. Ale čo ako dobre poznala Maruška cestu k chyži, nemohli chyžu nájsť, krížom krážom pochodili les, ako makové zrnko hladali chyžu, ale po chyži ani znaku, po starkej ani hlásku. Iba teraz videla Maruška, aká to bola starenka. Soľ v sajdacke sa dobrala, ale Maruška vedela, kde rastie, a hocikoľko jej brali, nikdy sa nedobrali. Staršie sestry Maruške toľko šťastia nežičili, ale nič nezmohli, lebo otec svoju Marušku na rukách nosil a každý ju ľúbil a ďakoval jej. Ale ona zostala naveky taká skromná a dobrá, ako bývala, a do smrti na starenku nezabudla.